Zusya (55)

8. júna 2022, Žilina. 104. deň vojny.

Kým bola doma, snažila sa byť statočná, nebolo kedy plakať. Na Slovensku už jej emócie dostávajú voľný priebeh a slzy len s malými prestávkami tečú po jej tvári takmer neustále. Aj dva mesiace po tom, čo prekročila hranice krajiny, kde jej nad hlavou nelietajú strely, sa nedokáže vyrovnať s traumou a strachom. Na to, že bude plakať, ma upozornila hneď na začiatku nášho rozhovoru. Bojí sa o svojho jediného syna. Cez hranice ho nepustili, lebo je už dospelý. Rozdiel v tom, že je študent a v rukách nikdy zbraň nedržal, nikto nerobí. 

“Rodičia mi dali meno Zusya, som z Charkova. Od kedy sa začala vojna, sedeli sme so synom v pivnici. Strávili sme tam približne jeden mesiac. V pivnici sa ukrývalo celé naše sídlisko, v tej našej bolo približne 400 - 500 ľudí. Je to veľmi únavné a stresujúce takto sedieť a počúvať zvuk nízko letiacich lietadiel.”

“Na Slovensko som prišla 7. apríla cez Užhorod. Chceli sme v Užhorode zostať, ale nebolo tam už pre nás žiadne voľné miesto. Syna cez hranice nepustili, lebo má 19 rokov. Zostal tam, podarilo sa mu nakoniec nájsť ubytovanie. Aj preto zostávam na Slovensku, kúsok od hraníc, aby som za ním mohla chodiť. Je to ešte len študent, je šikovný, darí sa mu. Keď som mu telefonovala, či urobí skúšky, sebavedomo hovoril, že áno. Pred vojnou som pracovala na zubnej klinike ako asistentka doktora, neskôr ako administratívna pracovníčka. Zamestnanie som bohužiaľ stratila. Tu by som si chcela nájsť prácu, aby som mohla normálne žiť a aj doma pomôcť. Veľmi sa chcem vrátiť.”

“Náš dom je celý, iba sklá na oknách sú porozbíjané, ale v susedstve vládne úplná devastácia. Mám len syna a psa, ten je tu so mnou. Psík je trochu aj problém, lebo sa s ním ťažko hľadá ubytovanie či práca, kde by som ho mohla so sebou brať. Všetci mi hovoria, nech ho dám do útulku, ale to by som mu nemohla urobiť.” 

“Pricestovali sme sem vlakom z Charkova do Ľvova, ale museli sme ísť obchádzkou, pretože všetky vlaky do Ľvova boli plné. 20 hodín sme stáli na stanici v Mariupole, odkiaľ sa nám následne podarilo dostať ďalej na západ a do Užhorodu. Do Užhorodu sme išli, pretože tam má môj syn kamaráta. Ten mu pomohol vybaviť ubytovanie na internáte.”

“Celý čas som neplakala, od samého začiatku vojny. Slzy sa spustili, až keď som prešla hranicu, pretože som musela doma nechať svojho syna. Hovorí sa, že situácia je kľudnejšia, ale keď som včera telefonovala so susedkou, tá mi toto tvrdenie vyvrátila. Vraj večer naše mesto bombardovali tak silno, že nevedela, kde sa má schovať. Tiež tam má syna, kvôli nemu nechcela odísť. Dúfame, že sa to všetko čo najskôr skončí. Nie je to ľahké, nemáme žiadne istoty, nevieme, čo bude zajtra.” 

“23. februára išiel môj syn ku kamarátovi, kde aj prespal. Zostala som doma sama. Zobudila som sa krátko pred piatou ráno. Nevedela som, čo mám robiť, zavolala som synovi a povedala som mu, nech sa rýchlo vráti domov. Tiež už počul, ako okolo nás vybuchujú bomby. Najskôr sme pendlovali medzi bytom a pivnicou, ale neskôr sme už zostávali iba v pivnici. Keď počujete zvuk letiacej rakety, zviera vám celé vnútro a iba sa modlíte, aby nepadla na vás. Bol to taký strašný zvuk, že si neviem predstaviť, aké obrovské tie rakety museli byť.” 

“V pivnici bolo ťažko, zima, nemali sme tam vodu, elektrinu. Napriek streľbe sme behali do obchodu, aby sme mali čo jesť. Pred obchodmi boli veľké rady, a to napriek streľbe a bombám. Prežili sme to. Teraz sa však bojím o syna, pretože je stále na Ukrajine. Celý život bol pri mne a teraz som sama. Teším sa aspoň, že všetci moji priatelia a rodina sú živí a zdraví, niektorí sa dokonca už vracajú domov. Mama zostala doma pri Žitomyre, situácia je tam viac menej pokojná, výbuchy počujú, ale nič by ju nepresvedčilo, aby ušla. Má už 77 rokov. Trápi ju len to, že treba nakŕmiť sliepky a postarať sa o záhradu.” 

“Neviem, prečo sa toto stalo. Nikto si to nedokázal ani predstaviť. Myslela som si, že sme úplne rovnakí ľudia aj charakterovo, ale nemohla som sa viac mýliť. Sme veľmi rozdielni, a to aj napriek tomu, že sme Slovania. Politika ma nikdy nezaujímala, aj keď sa o nej rozprávalo, nepočúvala som. Keď som počula prvé výbuchy, myslela som si, že je to len hrom, že čochvíľa začne pršať. Dopadli sme ešte dobre. Niektorí sa nemajú ani kam vrátiť. Známej zbombardovali dom. Našťastie mali pivnicu s dvoma východmi, takže sa odtiaľ dokázali dostať a utiecť preč. Z domu nezostalo nič, ale sú živí.” 

“Rusi sa postupne stiahli na východ, smerom na Donbas, ale aj tak naše mesto bombardujú. Aj včera tam dopadla bomba na obchodné centrum, zomrelo 5 ľudí. Najväčšia bieda je, že popri tom, ako bojujú vojaci medzi sebou, umierajú aj nevinní ľudia. Som už veľmi unavená, nech sa to čo najskôr skončí, nech už nestrieľajú, nech sa rozprávajú, dohodnú sa, len nech už nemusia umierať ľudia.”