Valentina (87)

8. apríl 2022, Žilina. 43. deň vojny.

Často som sa u ľudí utekajúcich pred vojnou z Ukrajiny stretávala s prejavmi viery. Nikto však o nej nehovoril tak ako Valentina. Vďaka svojej viere sa nebojí. Ako dieťa zažila aj 2. svetovú vojnu. Teraz zažíva ďalšiu. Verí, že Boh je s ňou. A verí, že sa domov ešte vráti.

"Hovorím Bohu, zober ma pod svoje krídla a ochraňuj ma. Prešiel nejaký čas a ja som si uvedomila, že Boh nemá krídla, že to je len podobenstvo. Pomyslela som si, že nebudem Bohu maľovať a vymýšľať krídla, nezaslúžila som si, aby ma pod ne vzal. Zaspala som. Mala som zvláštny sen. Otvorila som oči a zrazu som videla krídla a jasné svetlo. Zatvorila ich, znovu otvorila, a krídla zmizli. Namiesto toho ku mne prišli dvaja anjeli, jeden z nich na mňa ukazoval rukou. Bola ako ľudská, len mäkšia, a šlo z nej teplo. Letmo sa mi dotkol nosa a vtedy som si uvedomila, že som mala Boha žiadať o úplne iné veci. Často mávam videnia. Musíte sa s tým narodiť. Zažívam to od svojich 6 rokov."

"Keď sa pozriem okolo seba, myslím si, že to, čo sa deje, je asi normálne, veď Bibliu nikto nepozná. Žijeme také časy. Neodsudzujem nikoho, má to tak byť." 

"Prišli sme z Chersonskej oblasti. Situácia je tam napätá. Známa mi hovorila, že bombardovali Marjinku, čo je 3 km od nás. Nepriateľ je blízko nás, bombarduje nás a robí si z nás srandu. Naši mladí chlapci majú iba 16 - 17 rokov a v hlade, chlade a špine nás chránia. Ak by bola situácia doma pokojná, určite by sme neodišli. Tie bombardovania ale dcére nerobili dobre. Kvôli nej som odišla."

"Boh dal každému múdrosť a silu. Musíme sa radovať z toho čo máme. Mala som dobrý život aj prácu, ktorú som robila, bola dobrá. Učila som na priemyslovke, bola som tam riaditeľkou, nemôžem sa sťažovať. Rada som fotografovala. Muža nemám, ten už zomrel. Celé Československo môžete prejsť a také príbehy, ako Vám ja budem rozprávať, nikde inde nenájdete."

"Zobrala som si so sebou aj fotografie. Iba tých, čo žijú. Vnučky, deti, ostatné som spálila. Tie fotky pre mňa až tak veľa neznamenajú. Je to len spomienka na prežitú časť života. To všetko je už za mnou. Mám fotky len tých živých, aby boli so mnou." 

"Veľmi ďakujem Slovákom za to, čo pre nás robia. Tento národ sa mi veľmi páči. Dá sa povedať, že to bola láska na prvý pohľad. vy ste dobrí a pomáhate. Do vás, Slovákov, som sa zamilovala. Budem sa za vás modliť."

"Doma som niekoľkokrát videla, ako na nás letela raketa. Len som sa hodila na zem a ona spadla na vedľajší dom. Na Slovensko som prišla s dcérou, vnučka zostala doma v Dnipre, kde pracuje a má tam muža. Zatiaľ sa držia, ona sa nebojí, je ešte mladá."

Do rozhovoru vstúpila jej dcéra: "Prišli sme sem hlavne kvôli mne, lebo sa bojím. Len aby sme prežili, iný dôvod na to, aby sme tu boli, nemáme. Pracovať už nemôžeme, sme tu len na obtiaž."

"Pre Boha, nie sme žiadna obtiaž! Ja som sa v živote ničoho nebála. V Biblii som si prečítala - Neboj sa nikoho okrem mňa! - toto vo mne zostalo hlboko zakorenené, preto som sa nebála. Ešte sa tam píše - Ak stratíš telo a nie dušu, budeš môj, ale ak stratíš dušu, a telo zachrániš, ty nebudeš môj! Keď zomriete, duša ide k Bohu. Viete, nie všetci tomu veria. A preto majú ľudia problémy vo svojich životoch či v rodinách, alebo v iných oblastiach. Mnohí neveria, potrebujú od Boha dôkazy, aby im dokázal svoju moc a existenciu práve v tomto momente."

"Prišli sme sem 19. marca. Nevedeli sme, kam ideme, nemáme tu žiadnych známych. Dcéra má 64 a ja 87 rokov. Všetko, čo sa deje, je len dôkazom toho, že svet je skazený, a že ľudstvo zašlo ďaleko od Boha. Teraz sme tu, dobre sa o nás starajú. Máme všetko. Toto je naozajstná Európa."

"Zdá sa mi, že táto vojna sa skoro neskončí, musíme byť pripravení. Budú veľké ľudské straty. Ukrajine nikto nepomôže, ani NATO. Vo svete sú tri krajiny, ktoré nikdy nepôjdu proti sebe: USA, Rusko a Čína. A ostatné európske krajiny sú slabé. Už to riešia len politicky, nepôjdu nám na pomoc. U nás už bolo viacero politických režimov: nevoľníctvo, socializmus, teraz sa snaží uchytiť kapitalizmus, ale nepodarí sa to, lebo to nie je dané. A tým, ktorým je to dané, tí vládnu svetu."

"Mám 87, takže si pamätám aj 2. svetovú vojnu. Mala som vtedy 6 rokov. Žili sme v Luhansku. Bomby nám lietali nad hlavami. Jedna z nich letela blízko, bolo to ako v spomalenom filme. Išli sme sa pozrieť, kam dopadla. Našli sme tam veľa dreva, krv a kúsky mäsa. Tých ľudí to úplne rozmetalo. Počas náletov sme sa schovávali v pivniciach. Bolo nás tam veľa. Ja som sedávala mame na kolenách a modlila som sa k Bohu. Na schodoch sa objavilo malé kuriatko a ja som povedala mame, že je to anjel, ktorý nás prišiel zachrániť. Mama ma vzala za ruku a utekala k nám domov. O týždeň, keď sme vyšli z domu, sme išli okolo pivnice, kde sme sa schovávali. Bol tam len kráter. Ľudia nám povedali, že pred týždňom tam spadla bomba. To kuriatko nás zachránilo! Odvtedy sa nebojím, len sa modlím. Viem, že Boh je so mnou." 

Dcéra: "Môj najväčší strach je ten zo smrti. Ten ma doviedol sem. Nemohla som spať. Ľahla som si, položila ruky vedľa seba a cítila som, ako sa celá trasiem. Strach ma dohnal až sem, na Slovensko. A ja tak veľmi chcem byť doma. Dcéra je s manželom v Dnipre, mamu samotnú som tam nemohla nechať. Vedela som, že prídu. Že bude hlad, lebo oni to tak robia. Mama, tá si len ľahla a zaspala. Nebojí sa, lebo dôveruje Bohu. V byte som našla miesto, kde sú len steny. Tam som spávala, lebo tam by sa strely nedostali. Mama si bunker urobila pod posteľou, zo svojej izby odísť nechcela. Všetci chceme len mier, pokoj a lásku. Musíme sa držať a bude dobre. Keď máte Boha, zvládnete to."