Nelya, Vladislav (13), Bohdan (4)

Nedeľa, 13. marca 2022, Devín. 17. deň vojny.

Keď sa spolu rozprávame, trasie sa. Nie od zimy, až tak chladno nie je. Striasa sa pri spomienkach, ktoré už nikto nevymaže. Vzrastom malá, ale vnútorne veľmi silná žena. Tak ako všetky ostatné, ktoré sa odhodlali zbaliť a zobrať svoje deti do bezpečia. Tam, kde nepočuť vybuchujúce bomby ani sirény. Tam, kde sa dá v kľude spať.      

"Presný príchod si nepamätám, som tu už asi dva týždne. Som zdravotná sestra, mala som akurát službu, keď sme počuli výbuchy. Trvalo to asi 2 hodiny. Dozvedeli sme sa, že bombardovali okolité mestá. Až vtedy nám začala dochádzať vážnosť situácie. Zavolal mi manžel, rozhodovali sme sa, čo máme urobiť s deťmi, či ich odviezť do školy alebo ich nechať doma. Na internete máme školskú rodičovskú skupinu a tam sme sa dozvedeli, že všetky deti zostávajú doma. Už predtým sme sa na to pripravovali, takže sme zhruba vedeli, ako sa máme chovať, kam máme ísť pri leteckom poplachu, ale nebrali sme to príliš vážne. Potom sme sa dozvedeli, že bombardovali letisko v Kyjeve. V ten deň sa môj manžel rozhodol, že vstúpi do armády. Bol zapísaný ako dobrovoľník. Zobral si svoj ruksak a odišiel brániť naše mesto. Povedal, že by sa nemohol pozrieť deťom do očí, keby nešiel. Hovorí, že niekto musí ochraňovať našu vlasť! Vtedy som pochopila, že je situácia vážna. Som síce zdravotná sestra, mala by som pomáhať, ale čo by som spravila s deťmi? Kde by som ich nechala?" 

"Videla som, ako ľudia utekajú do zahraničia. Počula som všetky tie výbuchy. Z Kyjeva sa šírili informácie, že bombardujú aj sídliská. Rozhodla som sa odísť, všetko som zbalila za 40 minút. Šli sme veľmi dlho. 13 hodín sme stáli v zápchach. Na hraniciach sme v dave ľudí čakali od polnoci do 10 ráno. Dav bol široký 15 metrov a dlhý minimálne kilometer. Boli tam slušní ľudia, ale aj takí, čo sa predbiehali a tlačili. Deti takmer nespali, možno chvíľami na pár minúť v stoji zadriemali."

"Keď sme prešli hranicu, bola som doslova šokovaná tým, ako nám ľudia pomáhali. Hneď na hranici nám dobrovoľníci pomohli s ubytovaním. Dali nám jedlo, ošatenie. Prácu zatiaľ nemám."

"S manželom som v kontakte, hovorí mi, že je rád, že sme odišli a že sme v bezpečí. V živote som tak veľa neplakala. Moja sesternica zostala doma v Čerkasy, pretože má dospelého syna a ešte 2 deti. Moja mama je tu so mnou. Pomohla mi prísť sem, keďže tu pracuje. Ostatní - otec, starí rodičia - zostali tam. Zatiaľ sú v bezpečí. Otec bol kvôli tomu stresu a napätiu prijatý do nemocnice, berie lieky. Starí rodičia sa nachádzajú blízko epicentra bombardovania. Putin dal príkaz zničiť všetko a všetkých. Neviem, čo mám robiť. Dúfam, že vyhráme, dúfam v mier, chcem sa vrátiť domov, za svojím mužom, do nášho krásneho bytu a robiť svoju milovanú prácu."