Nela (61), Nasťa (33), Liza (12)

Štvrtok, 3. marca 2022, Studienka

Babička, dcéra a vnučka. Najskôr začala hovoriť Nasťa, ale krátko na to sa do nášho rozhovoru zapojila babička. Nebolo možné ju zastaviť. Potrebovala si vyliať srdce, uľaviť na duši. Cez slzy, ktoré neprestávali tiecť po jej tvári. Bezradnosť troch generácií v jednej miestnosti. Čo povedať v takejto situácii? Držala som ju za ruku a chcelo sa mi plakať s ňou.  

"V to ráno nás zobudili výbuchy, utekali sme pred vojnou. Bez cieľa, preč od Kyjeva. Chceli sme vyzdvihnúť manžela. O 8 ráno sme prišli pred školu, kde pracuje ako vrátnik. Nemohli ho pustiť, keďže mal na starosti protibombový úkryt. Museli sme ho tam nechať. Zostali tam aj moje vnúčatá a ostatní blízki. Išli sme najskôr do Žytomyru, kde máme známych. Ešte tam nebola taká panika ako v Kyjeve a v obchodoch sa dali nakúpiť základné potraviny. Nechceli sme emigrovať, chceli sme zostať na Ukrajine. Postupne sme sa dostali až do Užhorodu, všade boli problémy s tankovaním, keďže benzínu na pumpách bolo málo. V závetrí hôr sme postupne volali našim známym a rodine. Všetci ušli. S plačom nám volajú, že ich sídliská bombardujú a nevedia vôbec, či sa budú mať kam vrátiť. Nakoniec sme prešli hranice, ale prisahám, že by som sa hneď vrátila domov, aj keď mi budú lietať bomby nad hlavou. Nemám tu nič, tam mám svoj domov, rodinu. Sme tu len kvôli našej vnučke, aby sa jej nič nestalo. Nič iné ako Ukrajina ma nezaujíma! Stále pozerám správy. Som v kontakte so spolužiakmi. Jeden je v Petrohrade, druhá v Moskve. Nikto nám neverí. Myslia si, že nám Rusi prišli pomôcť."

"Prvú noc na Slovensku sme museli prespať v stanovom mestečku. V jednoduchých podmienkach, ale krivého slova povedať nemôžeme. Dostali sme najesť, teplý čaj, teplú posteľ. Potom nás prijala jedna rodina. Veľmi nám pomohli. Vnučke kúpili oblečenie, varili nám, aj teraz nám každý deň telefonujú, ako sa máme. Inak ako anjelov ich nazvať nemôžem. Ale pochopte, veľmi sa hanbíme brať si z cudzieho, hoc by nám všetko dali. Nie je to ako doma, kde prídete do kuchyne a zoberiete si chlieb, tu sme závislí. Chceme sa vrátiť, máme tam všetko. Domov chcem ísť aj keby som mala spať pod holým nebom. Už sme sa dohodli so známymi, že ak bude náš alebo ich dom zničený, pomôžeme si s rekonštrukciou."

"Druhá dcéra nemala toľko šťastia, žije na druhej strane Dnepra. Ráno šla rýchlo zobrať dcéru do škôlky, zastavila sa u svokry, ale všetky cesty už boli zablokované. Už nie je benzín. Musela zostať doma, bez peňazí. Telefonujú nám, že si už nepamätajú chuť chleba, ktorý od 24. februára v obchodoch nevideli. Chcem jej poslať peniaze, len neviem ako." 

"Toho šialenca treba zastaviť. Ruskí vojaci k nám doniesli vojnu, zabíjajú nám synov, otcov, malé deti."