Ekaterina (70)

31. mája 2022, Bratislava. 96. deň vojny.

Nespočetne veľa krát som premýšľala, ktorá generácia trpí vojnou najviac. Existuje jediná odpoveď - a to tá - že na takúto otázku neexistuje odpoveď. Vojna postihuje deti, ktorých budúcnosť je neistá a s traumami sa budú vyrovnávať celý život, mládež, ktorá prichádza o svoju nevinnosť, dospelých, ktorí na svojich chrbtoch nesú zodpovednosť za celé rodiny a ktorých čaká dlhá cesta obnovy domovov a celej krajiny, a napokon dôchodcov, ktorí namiesto toho, aby konečne oddychovali, musia hľadať útočisko v cudzine, či počúvať zvuky rakiet nad svojimi hlavami a vidieť umierať svoje deti. Vojna je zlo a dotýka sa nás všetkých. Ekaterina sa napriek všetkému snaží udržať si optimizmus a vieru, že sa skoro bude môcť vrátiť domov.

“Najhoršie je, že odchádza hlavne mládež. Veľmi často práve do Poľska, kam si chodia privyrobiť zberom jahôd. Svoje deti nechávajú na starosť svojim rodičom. Trpí staršia generácia a aj deti. Starší už nemajú silu na výchovu a deti, tie sú deťmi. Vojna je najhorší spôsob ako zničiť ľudí. Našťastie, zatiaľ nemáme jadrovú vojnu, ale aj tak sú celé mestá zničené, vypálené. Nedaj Boh, aby bolo ešte horšie. Máme na čo spomínať, aj na dobré, aj na zlé veci. Žijeme veľmi ťažké a beznádejné časy.”

“Mám šťastie, že som sa tu ocitla. Pripravovala som sa, ale na toto som nebola vôbec pripravená. Zapisovala som si všetko, čo si zoberiem, aby mi to aspoň na rok vydržali lieky. Keď nadišiel moment odchodu, všetko som nechala za sebou a zobrala som si v rýchlosti len ruksak, o niečo väčší ako je ten váš. Pomáhajú nám tu dobrovoľníci, poskytujú nám svetlo na konci tunela. Keď niečo potrebujeme, stačí iba napísať čo konkrétne, a oni vám to hneď prinesú. Je tu veľa detí, ktoré tu chodia do školy. Príjemne ma prekvapila mládež, ktorá k nám prišla. Rozdávali čokolády nám starším. Obyčajne to býva tak, že babky a dedkovia dávajú sladkosti svojim vnúčatám. Tu som prvýkrát v živote dostala čokoládku od mladších. Je mi nepríjemné dostávať veci od mladších. Nakoniec som to, čo som dostala, odovzdala humanitárnej pomoci.”

“Často sa tu rozprávame o tom, ako by to bolo, keby sme my museli prijať Slovákov. Známej som povedala, že jej napíšem adresu, nech ku mne príde do Slovjansku. Máme tam slané jazerá, kde ich budem liečiť.”

“Keď sa ma pýtajú na to, aké to bolo, keď som odchádzala, snažím sa hovoriť o dobrých veciach, o zlých už aj tak všetci vedia. Ja som mala aj elektrinu a plyn, žiť sa dalo takmer normálne, ale ceny neskutočne narástli. V porovnaní s tým, čo je tu, je však život u nás stále lacný. Hovorím všetkým - príďte k nám žiť, budete bohatí. Vidím, že aj byty sú tu drahé. U nás sú byty drahé v hlavnom meste a vo väčších mestách, tu sú drahé všade. Kedysi sa žilo lepšie, aj pomoc od štátu bola, aj byt ste dostali, hoci ste naň museli dlho čakať. Byty mali aj rodičia aj deti. Dnes, ak majú vnuci čo zdediť, tak je dobre. Ale ak nie? Ako si kúpia byt? Musia žiť v podnájmoch. Pre mňa nie je horšej predstavy, ako sa neustále sťahovať. Jedného rána príde domáca a povie vám, aby ste išli preč. A vy musíte znovu hľadať a platiť cudzím.“

“V Charkovskej oblasti sme mali krásny život. Žijú tam ľudia, ktorí majú radi spev. Pamätám si tie večeri v tej nádhernej prírode, keď ľudia vytiahli harmoniku a začali spievať. Toto všetko si pamätám. Naše deti to už bohužiaľ nepoznajú. Vnukovi som poradila, nech sa naučí hrať na gitare, že mu na ňu prispejem. Dnes chodieva s partiou hrávať, spievať. Mám rada, keď ľudia spievajú. Som spoločenská dáma, aj keď žijem sama.”

“Žijeme zvláštne časy. V čom spočíva naša vina? Sme vinní tým, že žijeme v Doneckej oblasti? Nejako už bude, prebojujeme sa! Ja sa určite chcem vrátiť domov. Je tam nádherná príroda, dobrí ľudia. Aj tých, ktorí nie sú najlepší, aj na tých sme si už zvykli a “obľúbili” sme si ich.”