Natalia (71)

8. mája 2022, Žilina. 73. deň vojny. 

Sedela pri posteli a háčkovala krásne dečky. Keď som ju oslovila, ani na chvíľu nezaváhala a porozprávala mi príbeh rodiny, ktorej sa podarilo utiecť z Mariupolu. Jej vlastnej rodiny. Chvíľami sa do rozhovoru snažil zapojiť jej manžel, niť jej myšlienok však nedokázal prerušiť. Vďaka nej viem, ako sa dá vyrobiť sviečka. A aj to, aké ťažké bolo z Mariupolu odísť. Jej manžel sa divil, prečo nestretávajú viac ľudí z ich mesta. Možno nastúpili na ten vlak, ktorý mal aj ich odviezť do ruského “utečeneckého tábora” vo Vladivostoku.

“Aby ste si to lepšie predstavili, pivnica 8-poschodového domu je plná rôznych komunikácií, trubiek a iných zariadení. Rúry a trúbky sme poobíjali doskami, aby sa na ne dali položiť matrace. Každú škáru sme vyplnili penou, na okná a na dvere sme nalepili závesy, aby v miestnosti zostávalo aspoň nejaké teplo, ktoré vytvorili ľudia. Samozrejme, že v takýchto podmienkach sa variť nedá, musíte variť pred vchodom paneláku na otvorenom ohni. Popri tom musíte sledovať, či náhodou neletí lietadlo alebo nejde tank. Na vedľajšej ulici, kde si rodina varila pred vchodom, zhodilo na nich lietadlo bombu. Všetci zomreli, dve deti a 5 dospelých. Odvtedy sme začali variť na medziposchodí, keby niečo dopadlo na našu ulicu, aby sme mali aspoň nejakú šancu prežiť. V takýchto podmienkach sa naučíte vyrábať aj sviečky, keďže svetlo nemáte v pivnici žiadne. Zoberiete si konzervu, do nej nalejete olej, dáte doňho kúsok zemiaku, cez zemiak prestrčíte gázu, ktorá saje olej, a máte po domácky vyrobený kahanec. Mali sme 2-3 kahance a aspoň sme jeden o druhého v tme nezakopávali.”

“Rusi išli cez mesto a menili ho na ementál. Najskôr tankami strieľali do nižších poschodí, potom lietadlami útočili na vyššie a nakoniec domy zapaľovali. 21. marca prišiel na rad aj náš panelák. Iba sme počuli, ako strely prenikajú hlboko do našich bytov a postupne nás ohlušil hluk padajúcich medziposchodí. To všetko spôsobilo, že u nás v pivnici vznikol požiar. Nastala panika. Z pivnice sa dalo dostať len cez jediný otvor, ktorý mal asi 80 x 80 centimetrov. Každý sa odrazu, mladý, či starý, snažil cez tento otvor dostať, držiac to najdôležitejšie, čo stihol zobrať. Jedna objemnejšia žena sa dokonca zasekla, nemohli ju odtiaľ dostať. Ťahali ju zvonku, tlačili z vnútra a ona len kričala, že si necíti nohy. Nakoniec sa ju podarilo odtiaľ vytiahnuť a tí ostatní za ňou v strachu vyskakovali z pivnice. Našťastie nikto nezahynul, ale ten stres, ktorým sme si museli prejsť, si neviete predstaviť. Ja som stihla zobrať tašku s jedlom, dcéra zobrala 4 paplóny. To bolo všetko, čo nám zostalo. Byt bol medzitým už v plameňoch, nemali sme sa kam vrátiť. V takejto situácii nemáte kam bežať, lebo pivnica horí, váš domov horí a všade okolo vybuchujú bomby, ktoré sa rozlietavajú na tisícky kúskov a vy neviete, ktorý z nich vás môže zasiahnuť tak, že neprežijete. Neboli tam požiarnici, lekári, nič a nikto, kto by vám mohol pomôcť, musíte si poradiť sami. Obchody, školy, lekárne, všetko je zničené.”

“Prichýlil nás jeden známy. Boli sme v situácii, kedy sme nemali žiadnu elektrinu, vodu, iba strechu nad hlavou a zvuky letiacich mín, rakiet a lietadiel. Ráno sa zobudíte a idete sa pozrieť, z ktorej časti mesta stúpa dym a odkiaľ prichádzajú zvuky streľby. Najhoršie bolo, keď môj manžel pri útoku na náš panelák nebol doma. Keď nás prišiel hľadať, nevedel, kam má ísť. Hľadal nás 3 dni. Až keď bola naša časť mesta pod kontrolou Rusov, ktorí mali všade rozostavené hliadky, po 2 vojakoch pred každým vchodom, až vtedy som sa vydala do mesta ho hľadať. Našla som ho o niekoľko ulíc ďalej. V hľadaní mi pomáhal aj náš známy, ktorý ho chcel nájsť na bicykli, aby to bolo rýchlejšie. Vojaci však po ňom začali strieľať. Strieľali mu síce iba nad hlavu, chceli ho však zastrašiť. Takú bielu tvár, akú mal, keď sa vrátil, si navždy zapamätám. U známeho sme nakoniec boli od 21. 3. do 7. 4. Z mesta sa odísť nedalo, pretože bolo obkľúčené. Aj tí, čo sa snažili odísť, často skončili rozstrieľaní vo svojich autách. Veľmi som sa bála odísť, nevedeli sme, na koho narazíme. Naši vojaci púšťali ľudí na autách, ale Rusi nie.”

“Utekajúcich ľudí Rusi detailne kontrolovali. Predovšetkým mužov. Tí sa museli vyzliekať donaha. Hľadali našich ukrajinských vojakov. Ak dostatočne dlho držíte v rukách zbraň, urobia sa vám mozole a na ramene sa vám často vyskytujú modriny od toho, ako máte samopal prevesený. Pustili nás ďalej, ale všetkých si nás zaregistrovali do nejakej databázy. Z Mariupolu sa nám podarilo dostať až do Taganrogu za jeden deň, iní toľko šťastia nemali, cestovali až 3 dni. Tu sa začala filtrácia. Zobrali nám odtlačky prstov, všetky naše pasové údaje, museli sme vymazať všetky fotky z Mariupolu, aj kontakty na všetkých známych. Až keď si nás preverili, tak nás pustili ďalej. Mnohých Mariupolcov však vrátili naspäť. Takto sme sa ocitli v Rusku, kam sme ísť nechceli, vždy sme sa rozprávali len o tom, že ak bude možnosť odísť, zostaneme na pôde Ukrajiny.”

“V Taganrogu sme mali ísť na vlak, ktorý nás mal odviezť priamo to Petrohradu. Hovorili nám, nech nastúpime do vlaku napravo. Dobre, že sme ich neposlúchli, pretože asi za týždeň sa začali objavovať správy, že Mariupolci sú vo Vladivostoku, a presne týždeň tá cesta z Taganrogu do Vladivostoku trvá. Potvrdiť to s určitosťou neviem, ale dáva mi to logiku. V Rusku sme zostať nechceli, hoc mám sestru vo Vladivostoku, a manžel 2 sestry medzi Moskvou a Petrohradom. Nakoniec sme nastúpili na vlak do Rostova, odtiaľ do Moskvy a Petrohradu a odtiaľ sme sa autobusom dostali do Estónska. Ďalej sme išli do Varšavy, do Česka, a napokon sem. Bola tu už moja staršia dcéra, ktorá utiekla z Kyjeva a podarilo sa jej tu zjednotiť našu rodinu.”

“Nikdy som si nedokázala predstaviť, že sa tohto dožijeme. Žili sme v krásnom meste, vybudovali sme ho. Všade boli fontány, kvety a dnes je to už len bodka na mape. Nikto ho viac nefotografuje, nenatáča o ňom žiadne filmy, reportáže. DNRovci ho úplne zničili, vyhovárajú sa na to, že v domoch sa skrývajú bojovníci AZOVu. Nikdy sme žiadneho vojaka AZOVu v našich domovoch nestretli.”