Mikola (70)

8. máj 2022, Žilina, 73. deň vojny

Po chvíli vyťahuje malý, precízne zabalený batôžtek. Je v ňom jeho najväčší poklad - fotografia s manželkou, o ktorú prišiel pred siedmymi rokmi. Oči sa mu zalesknú, rozplače sa, keď o nej začne hovoriť. Keby žila, ľahšie by sa mu dnes prebíjalo životom. Nebol by na všetko sám. Na Slovensko prišiel so svojím 14-ročným vnukom, o ktorého sa od smrti jeho otca stará. Sily mu už ubúdajú, ale pre vnúčatá je ochotný urobiť čokoľvek. Utiecť pred vojnou za hranice domoviny do neznámej krajiny, či pracovať hoc aj ako pastier dobytka. 

“Podobné veci som už zažil. Kedysi som 3 roky slúžil na ďalekom východe v blízkosti čínskych hraníc, v období, keď nás napadla Čína. Číňania sa prezliekali za rybárov a postupne s nožmi napádali našich pohraničníkov. Veľa ich zabili, iným len odrezali uši a robili si z nás srandu. Skončilo sa to, až keď dal Brežnev príkaz na útok.  A to všetko kvôli Damanskému ostrovu. Chvíľu som tam po konflikte zostal. Pol roka som pracoval na stavbách v okolí Bajkalu, neskôr som sa vrátil domov na Ukrajinu.” 

“Pracoval som v Charkove, v Sumskej oblasti, kde som sa zoznámil so svojou ženou. V roku 1972 som sa oženil a celý život sme žili v Charkovskej oblasti. Žena mi umrela pred 7 rokmi a odvtedy som sám. Od toho momentu som sa stal pre okolie nepotrebným. Predal som dom, peniaze som rozdal dcéram a zostal som žiť doslova medzi nebom a zemou. Vychoval som vnuka. Jeho otec umrel, dcéra si našla druhého muža, ktorý však syna neprijal, tak som si ho vzal k sebe. Teraz je tu so mnou, utekáme spolu pred vojnou.”

“Dcéra by mala čoskoro prísť, má 9 detí. 10-te porodila prednedávnom v Užhorode. Vybavujú si papiere, aby mohli prísť. Neviem, kde a ako budú žiť, hlavne, kam sa pomestia. Neviem, čo je pre nich lepšie, či prísť sem, alebo zostať žiť v Užhorode. Už im nezostali žiadne peniaze. Vnuci mi telefonujú - dedo sme hladní, nemáme čo jesť... Bohužiaľ, sociálna podpora mešká a musia čakať ešte niekoľko dní, kým im prídu peniaze. Išla požiadať o humanitárnu pomoc na mestskú radu, ale keďže si zmenila miesto pobytu do Poltavskej oblasti, nemá na nič nárok, musia hladovať. Kým som bol doma, z dôchodku som im pomáhal a kupoval jedlo. Chcel som im poslať peniaze na Ukrajinu, ale na pošte som nepochodil. Aj včera som tu ľuďom hovoril, nech mi pomôžu nájsť robotu, hoc aj ovce pôjdem pásť. 35 rokov som pracoval na družstve, práce sa nebojím, chcem pomôcť svojim vnukom! Mám 70 rokov, ale ešte 3 roky nazad som jazdil do Chersonskej oblasti zbierať zemiaky a cibuľu a zo zárobku som posielal peniaze vnukom, aby mali čo jesť. Nerobím to kvôli svojej dcére, tá sa nepodarila, ale je mi ľúto vnukov, robím to kvôli nim. Zarobil som tam 450 - 500 rubľov (7 - 8 €) za deň. Odpadával som od únavy, ľudia mi pomáhali, a to len preto, aby mali čo jesť. Dostávam invalidný dôchodok vo výške 1 700 hrivien, ale za to si nič nekúpite. Na Ukrajine je všetko veľmi drahé. S vnukom hľadáme na internete, kde by som mohol robiť.”

“Viete, ľudia sú tu dobrí, každý mi pomáha. Ľudia sú na celom svete rôzni, ale aj tak nerozumiem, prečo je tu táto vojna, prečo máme bojovať, za čo? Ľudia, ktorí celý život žili spolu... V Charkove sa nám žilo dobre, bolo to pekné mesto, ale práce bolo málo. Všetka mládež odchádza za prácou ku vám, do Česka, Nemecka. Aj moje dve dcéry išli za prácou do Poľska, ale oklamali ich tam. Sľúbili im 1000 dolárov za mesiac, ale dávali im iba 500. Zmenili prácu, ale stalo sa to isté, dali im iba polovicu. Sťažovali sa na úradoch, ale tam im povedali, že neboli oficiálne zamestnané, a preto s tým nič nemôžu spraviť. Namiesto 3 mesiacov tam boli iba 2 a vrátili sa domov s 1000 dolármi. Na Ukrajine to nie je až tak veľa, všetko je drahé, kilo cukru stojí 50 hrivien.”  

“Prežil som ťažký, nie najlepší život. Od roku 1976 som pracoval na družstve, kde som pásol kravy. V daždi, v snehu, v každom nečase. Vodu som si z topánok často musel vylievať, také to boli podmienky.”