Katerina (36), Sergij (12), Žeňa (1 rok a 2 mes.)

8. apríl 2022, Žilina. 43. deň vojny.

Prišli dve so štyrmi deťmi. Katerina na mňa pôsobila ako tá silnejšia. Mala v sebe optimizmus a všemožne sa ho snažila posúvať aj na svoju švagrinú. A nielen na ňu. Slová "Sláva Ukrajine!" povedala s takým presvedčením a oduševnením, že sa jej len ťažko dalo neuveriť. Katerina a aj všetci ostatní, s ktorými som sa stretla, v sebe nesú obrovskú túžbu po mieri a nekonečnú vieru v to, že sa opäť čoskoro vrátia domov.  

"Bývame v Dnepropetrovskej oblasti v malom mestečku. U nás ešte našťastie pouličné boje neboli. Iba rakety nám lietali nad hlavami, zatiaľ čo sa ich naši obrancovia snažili zostreľovať. 3-krát rakety spadli na naše sídlisko. Všetko sa otriasalo, sklá rinčali, dvere aj podlahy sa hýbali."

"Ušli sme z Ukrajiny hlavne kvôli tomu, že sme sa báli o naše deti. Čítali sme, čo sa dialo v Irpini alebo na iných miestach, ako tam zaobchádzali práve s deťmi. Od tohto všetkého sme ich chceli uchrániť."

"Nechali sme tam prácu, svojich manželov. Dúfame, že sa táto nočná mora čoskoro skončí, aby sme sa mohli vrátiť domov. Tu nás veľmi dobre prijali, hneď sme sa upokojili, už sa aj usmievame a dokážeme viac-menej spokojne existovať."

"Prišli sme sem včera večer. 5. apríla sme opustili Dnepropetrovskú oblasť, všade boli obrovské zápchy. Cesta nám trvala približne 2 dni. Prídete na železničnú stanicu s plnými rukami vecí, máte so sebou malé deti, detský kočík, a s tým všetkým musíte utekať, aby ste stihli nastúpiť do vlaku. Počas celej cesty vlakom sme nespali, pretože sme na rukách museli držať deti, inak by sme sa tam vôbec nezmestili."

"Prišli sme sem len my dve - ja a moja švagriná - a naše deti, každá máme dve. Sme rodina, naši manželia sú bratia. Moji kamaráti na Slovensko prišli skôr a zavolali nás, aby sme sem prišli aj my, že je tu dobre a bezpečne. Tak sme ich poslúchli. Tu sme v bezpečí. Milujeme svoju krajinu a veríme našim jednotkám. Veríme, že túto vojnu vyhrajú! Sláva Ukrajine! Veríme, že všetci prežijú!"