Maryna (23)

10. augusta 2022, Bratislava. 167. deň vojny

Moje stretnutie s Marynou bolo reakciou na žiadosť zamestnankyne azylového centra. Mala podozrenie, že Maryna a jej syn boli opakovane fyzicky napadnutí Maryniným partnerom. Maryna jej to nepotvrdila, ale ani nevyvrátila. Sadla si oproti mne na svoju posteľ. Krehká bytosť mi pomaly začala rozprávať svoj príbeh. V niektorých momentoch som sa jej musela pýtať opakovane na to, čo mi povedala, lebo jej rozprávanie znelo až neuveriteľne. Prešla strastiplnou cestou a dúfam, že na jej konci nájde pokoj a samostatnosť, po ktorej tak túži. Koľko nešťastia sa vmestí do života dlhého 23 rokov? A vojna len všetko skomplikovala. V cudzej krajine s malým dieťaťom bez financií. Ťažko sa hľadá osoba, ktorá vám verí, a ktorej môžete dôverovať vy. 

Som z Kyjeva. Som sirota, žila som so starými rodičmi a s tetou. Približne týždeň pred vojnou som sa presťahovala na dedinu, ďalej od mesta k ďalším príbuzným, ale vzťahy tam boli pomerne komplikované. Hľadala som si prácu a opatrovateľku pre syna, aby som sa mohla sústrediť na budúcnosť a osamostatniť sa. 24. februára som išla do Kyjeva, potrebovala som u svojho priateľa vyzdvihnúť dokumenty, ktoré som potrebovala kvôli synovi. Do mesta ma viezol vodič, ktorý bol vojakom. Asi po pol hodine mi povedal, že sa začala vojna. Nerozumela som tomu, nevedela som si to predstaviť. Všade bolo zrazu veľa áut a tvorili sa kolóny. Zvuky sirén, výbuchy, rady áut na benzínkach. Zavolala som príbuzným môjho priateľa. Povedali mi, že tam nemám chodiť, že sa tam vedú pouličné boje a horia domy. Bývali kúsok od Buče a Irpiňu. Noc som strávila v meste a na ďalší deň som cestovala naspäť. Príbuzní mi zavolali, že ujo ochorel, potrebovala som preňho zohnať lieky. V Kyjeve bolo všetko zatvorené, v meste vládol strach. Zastavila som sa v mestečku na polceste, kde bola lekáreň ešte otvorená. Do autobusov nastupovali zvláštni ľudia a na základe prízvuku som sa dovtípila, že sú to Rusi. Pýtali sa ľudí na cestu. Bolo očividné, že sú cudzinci. Vodič autobusu ma upozornil, aby som im nič nehovorila. V meste som ich tiež stretla, kreslili zvláštne značky na budovy. Jedného som videla ako niečo sprejuje na stenu, keď ma zbadal, začal sa divoko smiať a zrazu rýchlo utiekol. Bolo nám povedané, že keď takéto značky nájdeme, máme ich odstrániť alebo skryť, aby sa nepriateľ v meste nemohol orientovať. 

Rozhodla som sa, že z Ukrajiny musím odísť. Doma nesúhlasili. Chceli, aby som syna nechala s nimi. Neviem, ktorá matka by nechala svoje dieťa tam, kde sa bojuje. Moja cesta sa začala v noci z 1. na 2. marca, keď som sa stopom dostala do Kyjeva, kde som sa stretla so svojím priateľom a jeho otcom. Priateľ je odo mňa mladší, má brata, ale ten zostal s mamou, pretože má choré srdce. Vydali sme sa na cestu na Slovensko. Cesta bola dlhá a ťažká, všade vládol zmätok a na cestách bolo množstvo áut. Dorazili sme do Vyšného Nemeckého, kde sme sa museli rozlúčiť s priateľovým otcom, ktorého cez hranice nepustili. Ja, dieťa a priateľ sme prešli cez hranice bez problémov. Priateľ má len 15 rokov, keď som s ním začala chodiť, myslela som si, že má 21. Bol to pre mňa šok, ale rozhodla som sa s ním zostať. 

Prvú noc po príchode na Slovensko sme strávili v stane na hraniciach. Na druhý deň si nás vyzdvihla istá rodina s tým, že nás zoberú k sebe. Nemala som z toho dobrý pocit, ale priateľ ma presvedčil, aby sme išli. Zobrali nás na políciu, pomohli nám vybaviť všetky potrebné dokumenty a niekoľko dní sme u nich pobudli. Prvé 3 dni bolo všetko v poriadku. Starali sa o nás, boli naozaj príjemní, ale na 4. deň nám povedali, že Putin bude trestať všetkých, ktorí prijali ukrajinských utečencov, že musíme odísť, ale že sa nám budú snažiť pomáhať naďalej. Vyhodili nás na ulicu a museli sme ísť naspäť do stanového mestečka. Bola som v šoku, celú noc som kvôli tomu nespala. Bolo tam chladno. Bol to veľký stres aj pre nás a aj pre malého, má zdravotné problémy. Snažila som sa nájsť miesto, kam by sme mohli ísť. Dobrovoľníci nám povedali, že si môžeme zaplatiť hotel, čo by stálo 800 - 1000 € na mesiac, no také peniaze sme nemali, alebo že máme ísť do Česka. Zisťovala som teda, či nebude problém s tým, že máme status utečenca na Slovensku. Povedali nám, že je to v poriadku. Ďalší deň sme cestovali do Prahy, kde opäť začal celý administratívny kolotoč. Pýtali sa ma, prečo sme nezostali na Slovensku, na čo som odpovedala, že tam nie je miesto. Nakoniec nám pridelili status utečenca v Česku a ubytovali nás v evakuačnom centre. Izby tam boli malé, na stenách boli krivé poličky, dokonca jedna z nich na priateľa spadla. Boli tam 3 záchody na celé poschodie a malá kuchyňa na približne 100 ľudí. Nedalo sa tam však variť, pretože tam bol neustále rad ľudí, ktorí sa medzi sebou hádali. Práčka bola len jedna pre všetkých. Jedno pranie stálo 50 korún, ale ani tie peniaze sme nemali. Bola som vďačná za strechu nad hlavou, ale nebolo to miesto, kde sme chceli zostať. V autobuse do Prahy s nami cestovala žena zo Zakarpatia, ktorá nám poradila, aby sme išli do Českých Budejovíc. Dohodli sme sa, že po nás príde jej sestra, a že nás odvedzie od Budejovíc. Nepriviezla nás však do Budejovíc, ale na statok v Choteticiach. Je to malá usadlosť medzi Prahou a Budejovicami. Prežili sme tam asi mesiac a pol. Ubytovanie bolo pekné, čisté, ale ďaleko od mesta a aj od obchodu. Do potravín sme museli ísť autobusom, ak nejaký vôbec šiel, alebo peši 2,5 hodiny. Ak by som si tam našla prácu, musela by som hodiny cestovať a stálo by to veľa peňazí. Situácia bola komplikovaná a vzťah s priateľom sa výrazne zhoršil. Začal veľa piť, bol na mňa hrubý a aj na môjho syna. Úplne sa mu zmenil charakter. Musela som s ním však zostať, pretože nie je dospelý a ja som jeho poručníčka. Potrebovala som si nájsť nové miesto, kde by som mohla pracovať a žiť v normálnych podmienkach. Zavolala som znovu Oksane, žene zo Zakarpatia. Obvinila ma, že sme nevďační, prieberčiví, neschopní. Bola veľmi nepríjemná. 

Napriek tomu za nami prišla a zobrala nás do hostela do Týnu nad Vltavou. Izba bola malá, ale mali sme tam všetko, čo sme potrebovali. V budove sme boli jediní Ukrajinci a popravde nám tam bolo veľmi dobre. Sľúbili nám, že nám pomôžu s registráciou a prácou. V pondelok po nás prišli nejaké Češky, že nám pomôžu s vybavením potrebných dokumentov. Boli tam nejaké problémy so sociálnou podporou, pomohli nám vybaviť, aby sme ďalej mohli dostávať peniaze. Nakoniec nás doviezli do centra, kde bolo asi 200 Ukrajincov. Povedali nám, že sa im podarilo vybaviť, aby sme mohli byť v tomto centre nastálo. Bola som v šoku. Bolo už neskoro a nemali sme sa ako dostať naspäť na hostel, a tak som požiadala dobrovoľníkov, aby tam zavolali, že sa tam chceme ráno vrátiť. Ráno sme zistili, že sa musíme z hostelu vysťahovať, že nás tam už neprijmú. Od zamestnancov som sa dozvedela, že tam nikto nevolal, a že naša izba je už obsadená. 

Opäť som volala Oksane, bola veľmi nahnevaná. Povedala nám, že máme ísť do Budejovíc na letisko, do azylového centra pre utečencov. Išli sme tam a pokúšali sa vybaviť novú registráciu. Požiadali nás o predloženie dokladov, na čo môj priateľ vybuchol a správal sa nervózne. Dobrovoľníci sa ho spýtali, či im neverí a on v amoku povedal, že nie. Začala som mať pocit, že to nedopadne dobre. Bolo už neskoro poobede a povedali nám, že po 16:00 už neprijímajú nových ľudí. Nahnevalo ma to a začala som sa s nimi hádať. Vonku sa už stmievalo a začalo pršať. Nakoniec nám predsa len pripravili jednu izbu, kde sme strávili noc. Ráno sme čakali na ukončenie registrácie, ale nikto za nami nechodil. Začala som sa pýtať, čo sa deje. Zistilo sa, že polícia zabudla posunúť naše dokumenty na previerku. Tam sa to všetko začalo. Pracovníci centra boli zrazu na nás nepríjemní a prestali s nami komunikovať. Potom nám povedali, že máme problém, že zneužívame systém, a že sme podvodníci. Podľa nich sme mali dostávať peniaze aj na Slovensku a aj v Česku. Boli tam aj rusky hovoriaci zamestnanci, ktorí nám hovorili, že za takéto správanie nám hrozí väzenie. Zľakla som sa a opäť som volala Oksane. Povedala mi, že vlastník statku, kde sme predtým bývali, sa na nás sťažoval, že sme hluční a že sme po sebe zanechali neporiadok, to isté mala počuť aj od pána z hostelu. Nevedela som, čo jej mám na to povedať, čo mám robiť. Zrazu nám zamestnanci centra priniesli papiere, kde som sa dočítala, že musíme do 6tich dní opustiť Česko, lebo inak budeme deportovaní. Bolo to ako zlý nekončiaci sa sen. Verila som však, že spravodlivosť musí existovať, a tak sme išli do Prahy v snahe vyriešiť náš problém. 

V Prahe boli v šoku z toho, čo sa stalo, povedali nám, že sa to stalo prvýkrát, a že ak chceme, môžeme to riešiť s právnikom. Na to sme však nemali potrebné peniaze. Rozhodnutie už bolo platné a museli sme sa vrátiť na Slovensko. S najväčšou pravdepodobnosťou rodina, u ktorej sme bývali prvé dni, na nás poberala prídavky aj po našom odchode a to spôsobilo naše ťažkosti. Bolo toho na nás už veľa. Vtedy môj priateľ vybuchol a začal ma obviňovať, že sa to všetko deje len kvôli mne. Dokonca ma udrel a začal ma škrtiť. Bola som ako medzi dvomi mlynskými kameňmi. Nemala som kam ísť, a na miestach, kde mi bola poskytnutá strecha nad hlavou, ma ohrozoval priateľ. 

Dobrovoľníci mi pomohli pripraviť sa na cestu na Slovensko a našli nám ubytovanie v malej dedinke neďaleko Košíc. Na cestu nám jedna z dobrovoľníčok dala potraviny a 3000 českých korún, z čoho som dokázala žiť ešte ďalšie 3 týždne. Na novom mieste nám bolo dobre, ale priateľ sa správal stále agresívnejšie. Vyhrážal sa mi a nevedela som si predstaviť odísť do práce a nechávať syna s ním. Sťažovala som sa jeho rodičom, ale nepochodila som. Asi po mesiaci nám dobrovoľníci povedali, že musíme odísť, že môžu ubytovávať len nových utečencov, kým si vybavia potrebné doklady a aklimatizujú sa. Ponúkli nám iné možnosti ubytovania, ale keďže som nemala peniaze, nemohla som si to dovoliť. Pracovať som nemohla, lebo som sa bála o syna. 

Pomohli nám nájsť ubytovanie v Bratislave. Moja situácia sa tu zlepšila. Bývam na inom mieste ako priateľ, s ktorým sme sa rozišli, aj keď som oficiálne stále jeho poručníčka. Som tu spokojná. S Mišom, už bývalým priateľom, nechcem mať nič spoločné. Pripomína mi otca môjho syna, ktorý bol tiež agresívny a venoval sa hazardu. Keď sa nad tým zamyslím, na rodinu som nemala veľké šťastie. Otec zomrel, keď som bola malá a mama utiekla z domu. Starí rodičia ma získali súdnou cestou. O mame hovorili iba nepekné veci. Keď za mnou prišla, všemožne ju vyháňali. Pamätám si, že ju raz babka zbila palicou. Vtedy som ju poslednýkrát videla. Zakrvavená utekala z domu. Vraj si našla druhého muža, ktorý ju zobral do Ruska a majú sa dobre. Nemohla by som ísť za nimi žiť do krajiny nepriateľa. Tak isto, ako viac nechcem žiť s Mišom. Nezostávam tu, idem do Nemecka. Už tam mám kontakty a dúfam, že sa mi podarí nájsť si dobrú prácu a konečne začať žiť normálny život. Ruky ľavé nemám, doma som robila čašníčku, kuchárku, vyrábala som ručne šité kabelky a iné módne veci. Ja sa so svojím synom určite nestratím. Chcem pre neho lepšie detstvo, ako som mala ja!