Mariana (31), Maksim (7), Irina (4)

Pondelok, 7. marca 2022, Inovec

Náš rozhovor prerušuje jej plač. Vždy keď spomenie domov, manžela, rodinu, svoje deti. Dokáže niekedy zabudnúť? Myslím, že odpoveď pozná každý. Nikdy. Napriek všetkej tej bolesti má v sebe neskutočné pochopenie pre ľudí z Ruska. Neodsudzuje druhých za nevedomosť, ktorá je dôsledkom propagandy. Propagandy, ktorá zmenila jej život a život celej jej rodiny.      

"Ušli sme odtiaľ hneď ako začala vojna. Cítim sa veľmi zle a je mi ťažko, pretože som tam nechala svojho muža a mám o neho strach. S rodinou sme zostali v kontakte, brat pracuje ako dobrovoľník vo Vinnycii, muž je v Mukačeve na západnej Ukrajine. Neustále rozmýšľam nad tým, čo sa deje doma, ako sú na tom brat a manžel. Deti sú našťastie v bezpečí tu s nami. Doma boli neustále rozrušené od častých sirén. Aj letisko nám zbombardovali. Upokojili sme sa až po prekročení hranice, teda hlavne deti. Sme veľmi vďační Slovákom za to, ako nás tu prijali."

"Na Slovensko sme šli cez západnú Ukrajinu. Dobrovoľníci nám pomohli s nocľahom v Černivci, potom v Chotini, a v Užhorode nám známa pomohla prejsť na hranice. Videli sme v televízii, že na prechodoch sú dlhé rady, našťastie my sme čakali iba niekoľko hodín. Po príchode na Slovensko nás hneď obklopili dobrovoľníci, ktorí nám dávali čaj, pýtali sa nás, čo pre nás môžu spraviť, či máme kam ísť, kde spať. Bola to veľká pomoc. Sme veľmi vďační za takúto podporu." 

"Všetci naši chlapi museli zostať doma. Aj svokra sa rozhodla zostať. Voláme jej, že jej pomôžeme, že by ju niekto na hranice doviezol a potom by sme sa tu v Trenčíne o ňu postarali, ale asi aj kvôli zdravotným problémom nechce odísť. Nechce opustiť svoju dedinu a svoje deti."

"Doma som vyštudovala zubárstvo, ale doteraz som robila iba administratívne práce, a či budem môcť pokračovať tu na Slovensku, zatiaľ neviem. Budem sa snažiť! Za niekoľko týždňov sa snáď už upokojím. Som naozaj šťastná, že je tu so mnou časť mojej rodiny. Náš dom zatiaľ stojí. Deťom hovoríme pravdu, že doma je vojna, že sme sem museli utiecť. Majú už 6-7 rokov, všetko to videli a vnímali, hlavne, keď sme bežali schovať sa do pivnice, nijako sa ich od toho nedalo uchrániť."

"Väčšina priateľov uteká do Poľska, Česka a na Slovensko. V Rusku máme všetci nejakú rodinu. Oni sú tam tiež bezmocní, museli by vo veľmi veľkom počte vyjsť do ulíc. Len vtedy sa môže dosiahnuť nejaký výsledok. Potom sa aj vláda možno zľakne a začne konať inak. Zatiaľ sa však ľudia boja a sedia doma. Treba ich vyzývať, aby vyšli do ulíc, nielen kvôli nám na Ukrajine, ale aj kvôli Rusku a celému svetu! Rozumiem, že to nezávisí od nich, ale od propagandy aká tam je. Ľudia na tom vinu nenesú. Máme tam veľa príbuzných, ktorí každý deň musia počúvať túto propagandu. Chcem, aby sa to čím skôr skončilo a mohli sme sa vrátiť domov k svojim rodinám. Chcem, aby si uvedomili čo najskôr, čo sa deje, aby sa to celé skončilo."