Mariam (34)

21. marec 2022, Bratislava. 25. deň vojny.

Príbeh Mariam je trošku odlišný. Mariam je moslimka. Aj preto Peter, ktorý ju ubytoval, zareagoval na jej prosbu o pomoc tak rýchlo. Vedel, že môže byť vystavená rizikám a nebezpečiu kvôli svojej viere. Že potrebuje pomôcť tak, ako ostatní, ale ešte o kúsok viac. Bola sama, iného vierovyznania, inej farby pleti, v cudzej krajine.   

"24. februára skoro ráno, pamätám si, ako by to bolo včera. Tie záblesky, výbuchy, všade v televízii ukazovali, že na nás Rusi zaútočili. Napriek tomu som nechcela uveriť. Bola som v samotnom centre Kyjeva (Khreshchatik – niečo ako v Paríži Avenue des Champs-Elysées), ktorý bol veľmi dobre chránený našimi vojskami. Uvedomovať hrozbu som si začala, až keď sa vojská naozaj priblížili ku Kyjevu a keď som videla, ako naši vojaci z bytov vyvádzali zatknutých ľudí so zakrytými hlavami. Pravdepodobne išlo o diverzantov a záškodníkov."

"Nechcela som nikam ísť. Dúfala som, že sa to skoro skončí, ale môj priateľ mi stále hovoril, že mám odísť, že bude zle. Verila som, že to naši vojaci nedopustia. Kamarát mal pravdu, každý deň sa to zhoršovalo. V pondelok skoro ráno, keď sa skončil zákaz vychádzania, po mňa prišiel a povedal mi, že mám 5 minút na zbalenie vecí. Hovoril, že ich veľvyslanectvo sa evakuuje, že ma skúsi dostať medzi ľudí z veľvyslanectva, aby som s nimi odišla. Nemala som so sebou veľa vecí, keďže som bývala 60 km od Kyjeva, a do hlavného mesta som chodila len na pár dní. To, čo som mala na sebe, to bolo všetko, v čom som odišla. Kamarát ma posadil do autobusu a rozlúčil sa so mnou. Až vtedy som si všetko začala uvedomovať."

"Cez slzy v očiach som videla množstvo vojakov, zničené domy, telá ... ale aj to, že ich nič nezastaví. Na hranice sme išli celý deň, cez Užhorod a Vyšné Nemecké. Najskôr nás priviezli do Prešova. Až tam som zistila, ako som osamotená. Tí ľudia, ktorí so mnou cestovali boli úplne cudzí, hovorili iným jazykom. Na hoteli sa všetci schovávali po svojich izbách a ja som zostala sama, v cudzom meste, v cudzej krajine, nepoznajúc jazyk, s neznámymi ľuďmi. Premohla ma panika, nevedela som, čo bude ďalej. Doma je moja rodina, načo som sem vlastne prišla? Mala by som sa vrátiť domov? Nakoniec som sa upokojila, najedla som sa a začala som rozmýšľať čo urobiť. Sadla som si za počítač, našla facebookovú skupinu, ktorá pomáha utečencom, a napísala som tam žiadosť o pomoc. Napísala som, že som prišla sama z Kyjeva, že tu nikoho a nič nemám, a taktiež som tam uviedla, že som moslimka. Chcela som, aby ľudia vedeli, kto ich žiada o pomoc. Viem, že ľudia nemajú radi moslimov, ale aj tak som sa modlila a prosila Alaha o pomoc."

"Dúfala som, že sa mi ozve niekto, kto by bol pre mňa ten pravý pomocník a aby som nespravila hanbu nášmu náboženstvu. Celú noc som sa k Alahovi modlila a ráno, keď som otvorila Facebook, prvá správa bola od Petra. Neviem, prečo som ostatné správy odignorovala, akosi som vedela, že je to tá pravá pomoc. Ešte raz som mu napísala, že som moslimka, že či je to v poriadku, a jeho odpoveď bola: "Ľuďom je už aj tak ťažko a moslimom ešte ťažšie." Hneď mi napísal, ako sa mám k nemu dostať, a ja som sa prakticky bez rozmýšľania, ale dôverujúc Alahovi, vydala na cestu. Do Bratislavy som prišla o 10tej večer, Peter ma vyzdvihol a odviezol do domu, kde som 2 dni žila sama. Potom Peter priviezol ešte jednu rodinu s deťmi. Budem do konca svojho života ďakovať za jeho pomoc. Moje srdce ho považuje za blízkeho človeka, niečo ako staršieho brata, aj napriek tomu, že je to cudzí človek."

"Prichádzame v panike. Nevieme, ani prečo odchádzame, lebo nevieme, čo bude. Putin neobjasňuje dôvody, kvôli čomu sa toto deje, nazýva to špeciálnou operáciou a my nevieme, kedy to skončí. Dôležité je, aby mal človek silu a vôľu. Iba tak to dokáže všetko zvládnuť, samozrejme, s pomocou dobrých ľudí."

"Na Ukrajine zostali môj brat a jeho rodina, rodičia nám zomreli už dávnejšie. Bývajú mimo Kyjeva, neďaleko od veľkej vojenskej základne. Práve tam sa odohrávajú krvavé boje. Bojím sa, čo s nimi bude. Každý deň počúvam o výbuchoch v ich blízkosti. Sú len 12 km odtiaľ. Nemôžu odísť. Nie, žeby to fyzicky nezvládli, nemajú na to hmotné prostriedky. Bratova žena mi povedala, že môj brat vstúpil do miestnej obrany. Hlava mi ide kvôli tomu vybuchnúť. Neviem si predstaviť, žeby sa niečo stalo môjmu jedinému bratovi, mojej jedinej rodine. Bez neho by som bola prakticky sirotou. Celý život som sama, nemám muža, deti." 

"Na Ukrajine som pracovala v turizme, v oblasti prenájmu bytov. Vítala som turistov, ubytovávala som ich, vykonávala som nevyhnutné administratívne úkony. Tie byty som aj upratovala. Keď som prišla sem, našla som si rovnakú robotu. Chápem, že nemám vzdelanie, že som jednoduchý človek a nemôžem si nárokovať na nejakú kvalifikovanú prácu. Ale, ja sa toho nebojím. Dokážem si dostatočne zarobiť a za zarobené peniaze aj normálne žiť. Nepotrebujem veľa. Som vďačná za to, čo mám. Upratovanie je práca ako každá iná, tiež sa za ňu platí odmena. Keď som sem šla, nevedela som, ako to celé skončí. Netušila som, že mi môže pomôcť taký skvelý človek, že si dokážem nájsť prácu. Stále neviem, čo bude ďalej. Možno bude lepšie a možno bude ešte horšie."