Júlia (38)

Bzenica, 7. mája 2023. 437 deň vojny.

Privítala ma s veľkým úsmevom. Pomaly sa rozhovorila. Žiarilo z nej odhodlanie a energia popasovať sa so všetkým, čo jej život priniesol. Jej optimizmus bol nákazlivý. Potom začala hovoriť o svojom bratovi. Úsmev na tvári vystriedal smútok. Každý deň bojovať so strachom o svojich najbližších, každý deň sa v práci tváriť že je všetko v poriadku, byť oporou svojim deťom, to vyžaduje nekonečne veľa energie. Vie, že musí byť silná. Vie, že ich ešte čaká dlhá a strastiplná cesta kým bude Ukrajina znovuvybudovaná a bezpečná. Vie, že koniec je v nedohľadne a je odhodlaná bojovať. A keď príde jej čas, tak bude bojovať aj so zbraňou v ruke.

“Pochádzam z mesta Bila Cerkva, ktoré sa nachádza 70 kilometrov od Kyjeva. Víkend pred tým, ako sa začala vojna, som bola v hlavnom meste s priateľkami, hľadali sme vhodnú reštauráciu v okoli Kyjiva pre svadbu dcéry jednej z mojich kamarátok. Večer, pri príležitosti narodenín jednej z kamarátok, sme išli do Irpeňa. Keďže som šoférovala, sľúbili sme si, že o týždeň prídem zas, ale bez auta, aby sme jej narodeniny mohli poriadne osláviť v karaoke bare. To sa však už nepodarilo. 24. februára sa náš život úplne zmenil. Nikto z nás to nečakal, neverili sme tomu čo sa stalo. Niekto mi poslal link na prejav ruského prezidenta. Myslela som si, že sa zbláznil. Hovoril samé hlúposti, nikto jeho slovám nemohol uveriť. Vraj Ukrajinu založil Lenin? Mesto Bila Cerkva založil v roku 1032 knieža Jaroslav Mudry, má už teda skoro 1000 rokov. Ako teda mohol Lenin založiť Ukrajinu?”

“Ráno ma zobudili zvuky výbuchov, autoalarmov, a štekot vystrašených psov. Bývali sme na sídlisku v jednej zo štyroch 9-poschodových bytoviek. Takmer okamžite sa vytvorila zápcha pri neďalekej benzínke. Mala som pripravené potrebné doklady, otec ma od detstva viedol k tomu, že všetko dôležité musím mať uschované na jednom mieste. Natankovať auto ma však nenapadlo. Deti sa ma pýtali čo sa deje. Nevedela som im odpovedať, s určitosťou som vedela len jedno, že do školy v ten deň nepôjdeme. Nikto neveril, že sa takéto niečo môže v 21. storočí stať. Ďalší deň sme prežili v šoku, nevedeli sme čo máme robiť, či máme odísť, alebo zostať. Všade boli zápchy a bolo počuť streľbu. Nevedli sme aká je situácia na hraniciach. Odísť nebolo ľahké. Moji priatelia, ktorí odišli na druhý deň po začiatku vojny, cestovali s malými deťmi vo veku 4 a 5 rokov a s malým bábätkom z Kyjeva do Ľvova neskutočných 40 hodín.”

“Naša bytovka nemala úkryt, mohli sme sa schovať len v pivnici u rodičov. Ak by sa na nás zrútila 9-poschodová budova, asi by to nedopadlo dobre. Rozhodli sme sa odísť k príbuzným do domu, ktorý mal lepšie vybudovanú pivnicu a kde sme sa cítili bezpečnejšie. V tej pivnici sme strávili noc. Vo februári, vo veľkej zime. Deti sme zabalili do všetkého čo sme našli. Boli sme tam aj celý nasledujúci deň. V potravinách už nebolo možné nič kúpiť.”

“Adrenalín a zlosť, ktorú som v sebe cítila spôsobili to, že som povedala manželovi, že ak by som nemala deti, išla by som bojovať. Adrenalín mi asi pomohol zvládnuť celú situáciu. To, čo sa stalo, som si plne uvedomila až keď som sa dostala na Slovensko, keď som sa konečne mohla ukľudniť.”

“Uvedomovala som si, že som dospelá, že musím urobiť rozhodnutie o svojom ďalšom živote. Keď máte deti, iná možnosť neexistuje, len odísť. Deti budú robiť čo robíte vy a žiť tak, ako sa rozhodnete vy. Mohli sme sa rozhodnúť zostať v pivnici, v zime a o hlade. Odišli sme 1. marca a 4. marca Rusi okupovali Buchu. Bucha je od nás vzdialená približne 70 kilometrov. Neďaleko od nás bolo staré letisko, ktoré bombardovali. Keď som pozerala správy, videla som ako v Kyjeve, v tej časti kde sme roky bývali, prešiel tank cez auto. Nikto nevedel čo sa bude ďalej diať. Keď vidíte, že zabíjajú civilistov, strieľajú do civilných áut, uvedomíte si, že to je niečo, čo pre svoje deti nechcete, ony si nemôžu vybrať. Vy áno. Ten strach, o moje dcéry, čo sa stane keď prídu Rusi a my sa ocitneme pod ich okupáciou….”

“Dohodli sme s maminou že ona bude šoférovať cez deň, a ja ju vystriedam  cez noc. Potrebovala som na chvíľu zatvoriť oči a spať. Nedalo sa mi, hneď ako som zatvorila oči, začala som sa triasť, nevedela som zaspať. Nevedela som sa ukľudniť. Bolo to strašné, nechcela by som to znovu zažiť. Povedali sme si, že musíme nájsť cestu, ktorá je najkratšia, museli sme sa čo najrýchlejšie dostať na hranice. Pochopila som, že až za hranicami nájdeme pokoj od rakiet, bezpečie. Naša cesta viedla cez Moldavsko. Najskôr sme premýšlali utiecť do Talianska, kde žije mamina sestra. Do nášho malého Getzu sme sa vmestili štyri. Ja, mama, a moje dve dcéry (Arina, 10 rokov a Máša, 14 rokov). Zbalili sme si len deky a malý balíček s potravinami. Oblieklli sme si tie najteplejšie veci. Nič iné som si so sebou nepriniesla. Odišli sme narýchlo. Mamina si až po príchode na Slovensko uvedomila, že nemá podprsenku. Prvý mesiac sme chodili v cudzích topánkach. Je to nepríjemný pocit, ale prežili sme to.”

“Pred hranicami s Moldavskom sme našli dobrovoľnícke centrum, kde nás ubytovali v škôlke. Prenocovali sme v telocvični na malých detských matracoch, s paplónmi pre škôlkarov. Budili sme sa pri každej siréne, pri každom nečakanom hluku. Za tých niekoľko dní sme mali vypestovanú reakciu. Hoci sme už boli ďaleko od bojiska, stále sme sa necítili bezpečne. Aj moje dcéry to intenzívne vnímali. Keď sme odchádzali, telefonovali sme s manželom. Povedal nám, že ruskí vojaci prišli do Baštanky, do mesta, kde bývajú manželovi rodičia. Povedal mi, že centrum mesta rozbombardovali ked prišla ruská kolóna. Jeho mama sa začala zajakávať, nechápajúc čo sa deje. Pociťovala som hystériu. Na druhý deň sme prešli cez hranice. Cítila som, že sa už nemusím báť, ale neustále som musela myslieť na všetko, čo som tam zanechala. Celú rodinu, celý svoj život. Netušila som, kde sú moji priatelia, čo sa s nimi stalo. Pokračovali sme cez Rumunsko, naša náročná cesta viedla cez hory. Na tretí deň sme sa dostali do malého mesta. Nevedeli sme lokálny jazyk, nevedeli sme nájsť cestu do nákupného centra, kde by sme sa mohli pripojiť na wifi a stiahnuť si mapy. Zastavili sme sa pri jednej pani, no nevedeli sme spolu komunikovať. Sadla do auta a dala nám najavo, aby sme išli za ňou. Priviedla nás k nákupnému centru, kde sme sa pripojili na internet a za pomoci prekladača sme spolu dokázali hovoriť. Prišiel jej manžel, ktorý vedel po anglicky. Poskytli nám strechu nad hlavou, nakŕmili nás. Svoj domov otvorili pre úplne cudzích ľudí. Týchto ľudí obdivujem! Veľmi sme im vďační!”

“Ďalší deň sme pokračovali na ceste do Maďarska. Bola to ťažká cesta. Na hraniciach nám povedali, že čakacia doba je 8 hodín. Našli sme hotel, kde sme prečkali ďalšiu noc. Premýšľala som nad tým, čo budem robiť v Taliansku. Nevedela som jazyk, talianska mentalita je mi príliš cudzia..”

“Cesta nám trvala 4 dni. Na každej hranici sme plakali. Mama bola za volantom a ja som bola navigátor. Nečakala som, že to zvládne. Prešli sme 1500 kilometrov. Teraz už nechce šoférovať. Možno jej to pripomína tú cestu. Radšej sedí na sedadle spolujazdca. Dohodli sme sa, že si trochu oddýchneme a potom sa rozhodneme, či pôjdeme ďalej. Pán, ktorý nám poskytol ubytovanie na Slovensku je ako môj druhý otec. Ďakujem za to, že nám poskytol tento dom, je tu ticho a kľud. Keď sme prišli, nechcela som vidieť ľudí. Chcela som byť len sama so svojimi deťmi. Najskôr sme mysleli, že zostaneme len mesiac alebo dva. Vojna však pokračovala. Domáci pán nám pomohol vybaviť školu pre deti, všetky potrebné doklady, veľmi nám pomohol. Mali sme šťastie na dobrých ľudí. Zažili sme veľké zlo a on a ďalší dobrí ľudia ho pomohli vyvážiť.”

“Manžel musel zostať doma, zatiaľ ho nepovolali. Môj otec už nežije. Mám brata, bojuje na Ukrajine. Jeho manželka odmietla odísť, rozhodla sa tam zostať s ním. Roky predtým chcel brat po skončení strednej školy pokračovať v štúdiu na vysokej vojenskej škole, ale neprijali ho kvôli zdravotným problémom. Nie je profesionálny vojak. Doma to však nemohol vydržať, rozhodol sa ísť pomáhať a brániť svoju krajinu a svoju rodinu. Teraz bojuje tam, kde je najhorúcejšie. Každý deň čakám na to, kedy mi pošle smajlíka a ja budem vedieť že je v poriadku. Nemôže mi napísať žiadne detaily, nič, čo by mohlo prezradiť ich pozície.”

“Dcéry počuli výbuchy a okamžite pochopili o čo ide. Prirodzene sa spoliehali na to, že rodičia sa o ne postarajú, že budú v bezpečí. Chvalabohu to tak zariadila príroda. Časom som si uvedomila, že pre ne bolo najťažšie stratiť kontakt so svojimi rovesníkmi. Staršia dcéra sa hneď po našom príchode na Slovensko snažila dohľadať svoje priateľky, 1. marca 2022 stratila kontakt s jednou kamarátkou z Mariupola, dlho nevedela čo s ňou je. Až niekedy v máji sa tejto rodine podarilo utiecť cez Rusko a moja dcéra sa konečne dozvedela že jej kamarátka je v poriadku. Spolu sme plakali od radosti. Takéto situácie sú náročné pre dospelého, a pre dieťa ešte viac. Ešte pred vojnou inej kamarátke pripravila darček, no nestihla jej ho odovzdať. Doniesla si ho so sebou až sem, na Slovensko. Pred Vianocami sme vycestovali do Užhorodu, kvôli lekárom a nevyhnutným papierovačkám, prišiel za nami aj môj manžel. Darček pre kamarátku mu odovzdala a on jej ho zaniesol. Do jej rúk sa dostal až takmer po roku.”

“Veľa mojich kamarátok z Ukrajiny odišlo. Bývalý sused, aj viacerí známi zo školy odišli na vojnu a už nežijú. Každý jeden raz prežívam šok keď si prečítam správu o úmrtí niekoho známeho. Snažím sa žiť teraz a tu, ale niekedy tým smutným myšliankam podľahnem. Snažím sa nepozerať správy, nečítať smutné informácie. Som v kontakte s bratom a čakám každú hodinu že mi zavolá. Včera mi poslal video. Na jednej strane ma rozosmial, na strane druhej to bolo strašné. Musia si udržovať zmysel pre humor. Vo videu hovoril: “strieľajú po našom aute, musíme ísť rýchlejšie!” Byť v Bachmute a vtipkovať, to im pomáha zvládnuť situáciu. Niekedy spolu hovoríme dlhšie, ale nie vždy sa to dá. Väčšinou mu ja rozprávam o tom, ako sa máme. Potrebuje niekoho počuť, potrebuje počúvať o normálnom živote. Keď sa skončí vojna, bude to pre všetkých, čo sú na fronte, ťažké. Zvykli si na adrenalín. Keď bude mier, budú nepotrební. Budú potrebovať pomoc psychológa, bojím sa toho. Každý deň vidia zlé veci, každý deň vidia smrť. Budú sa s tým ťažko vyrovnávať. O to náročnejšie to bude preto, lebo v súčasnosti nemôže o ničom rozprávať. Je to riskantné. 90 percent ľudí, ktorí zostalli v oblasti frontovej línie, kde môj brat dnes bojuje, sú rusofili. Tí čo zostali, nahlasujú ich pozície. 14-ročný chlapec mu povedal že Sovietsky zväz je super. Kvôli takýmto ľuďom máme dnes problém. Neviem ako tomu rozumieť. Koho prišli zachraňovať? Naša celá rodina je rusky hovoriaca. Žiadny problém sme nikdy nemali. Propaganda je nebezpečná vec.”

“Môj otec bol sovietsky vojak, moji rodičia tu na Slovensku krátko žili pred 38 rokmi. Ja som sa im narodila na Slovensku v roku 1985. Domov sme sa vrátili o rok neskôr. Obe moje staré mamy boli Rusky, dedovia Poliaci, ale všetci sme bývali na Ukrajine. Vyrastala som tam, študovala, moje deti vyrástli na Ukrajine a cítim sa ako Ukrajinka. K Rusku nemám žiadny vzťah. Je to veľmi tažké. Musím žiť, musím pracovať, musím sa starať o deti. Prišla som sem kvôli nim, aby mali normálny život. Musím byť silná, pretože ak by som prepadla depresii, ani deti by neboli v poriadku.”

“Kamarátky, ktoré sa vrátili zo zahraničia domov mi hovoria, že si už zvykli na sirény, aj na neustále výpadky elektriny. Ale keď niečo počas nášho telefonického rozhovoru buchne, okamžite sa strhnú. Žijú pod neskutočným psychickým tlakom. Deti majú jeden deň online vyučovanie, na druhý deň idú do školy, no počas vyučovania musia utekať do úkrytu. Aká je to kvalita života? To nie je normálne! Krátko po našom príchode na Slovensko bola v našej dedine svadba. Súčasťou osláv bol ohňostroj. Pozerala som sa naň a snažila som sa upokojniť, no vo vnútri som sa celá triasla. Ten zvuk mi silno pripomínal to, čo sme zažili doma.”

“Deti sa chceli vrátiť domov, keď sme však boli pred Vianocami v Užhorode, zažili výpadky elektriky. Výťahy nefungovali. Bol december a bola zima. Všade hučali záložné generátory. Po návrate na Slovensko to už ani raz nespomenuli. Staršia dcéra tu už má kamarátky. Prijali ju na konzervatórium, je klaviristka. S mladšou dcérou plánujeme, že sa za ňou presťahujeme hneď ako to bude možné. Doma som pracovala v zubnej ambulancii, tu som išla do reštaurácie a povedala, že budem robiť akúkoľvek prácu. Najskôr som bola pomocnou kuchárkou, neskôr som robila rozvoz a miestami som pracovala aj ako čašníčka. Postupne som sa učila po slovensky. Nie je to ľahká práca, plánujem sa posunúť ďalej a nájsť si lepšiu prácu.”

“Mali by sme sa naučiť používať rozum, vytvárať si svoj názor. Dnes niekto niečo vymyslí a každý tomu uverí. Treba premýšlať a analyzovať informácie. Netreba hneď uveriť všetkému. Obaja mamini bratranci sú v ruskej armáde. Jeden z nich s nami komunikuje, pýta sa, ako sa máme. Vieme, že v Rusku je komplikované dostať sa k reálnym informáciám. Druhý hovorí, že keď ho zavolajú, tak pôjde zabíjať “chochlov” (pozn. autora: hanlivé označenie Ukrajincov). Ako deti sme sa spolu hrávali. Povedala som, že budem tancovať na jeho hrobe ak zomrie vo vojne na Ukrajine. Cítim veľkú zlosť. Už ich nepoznám, už nie sú moja rodina, tak je to lepšie.”

“Už som nastavená tak, že to, čo bolo, patrí do minulosti. Bolo ťažké, keď brat povedal že ide bojovať. Bolo ťažké, keď som na vlastné oči videla ako raketa letela a vybuchla neďaleko od nás, bolo ťažké vidieť deti ako spali v zime na zemi. Prežila som to, urobila som všetko čo som mohla preto, aby sme boli v poriadku. Miestami sa ešte v noci budím na zvuk lietadla a premýšľam kam sa môžem ísť schovať. Potom si uvedomím, že to bol zvuk autobusu. Je náročné neplakať a nesťažovať sa. Keď však na to, čo sme prežili, budem stále myslieť, bude to zlé pre mňa a bude to zlé pre deti. Každé ráno treba vstať a žiť ako keby to bol posledný deň. Pochopila som hodnotu života. Nič netreba odkladať na ďalší deň. Netreba sa báť. Musela som však zažiť to, čo som zažila. Aj na Instagram dávam len pozitívne fotografie. Niektorí mi píšu ako dobre sa mám v Európe, koľko peňazí dostávame. Neukazujem im tie špianevé hrnce a podmienky v ktorých pracujem. Mám len dve možnosti - postarať sa o deti alebo ísť bojovať. Keď budú dcéry väčšie, pôjdem bojovať. Viem si to predstaviť. Keď už budú zodpovedné samé za seba, budem môcť ísť.”

“Brat mi povedal, že neverí že Boh existuje. Povedala som mu, že musí mať nádej. Nemôže si dovoliť stratiť nádej a vieru. Ocitol sa už veľa krát v situáciách, kedy mohol prísť o život, ale nestalo sa tak. Nechce už počúvať, že… bez viery a nádeje je človek ako robot, a to nie je dobré. Bude to dlhá cesta aby sa po návrate cítil opäť dobre, aby našiel nový zmysel života a aby znovu veril. Keď sme prišli sem, pán Július, náš domáci, sa ma opýtal ako vojna dopadne. Povedala som mu, že vojna tak rýchlo neskončí. Budeme musieť bojovať s Rusmi, a potom aj s veľkou kriminalitou. Odmínovanie krajiny potrvá roky. Život už nebude taký ako pred tým, ešte veľmi dlho to bude nebezpečné.”