Irina (35), Miroslava (12)

Sobota, 5. marca 2022, Žilina

Keď čítate o počtoch ľudí, ktorí museli ujsť z Ukrajiny za posledné dni od vypuknutia vojny, len ťažko si viete predstaviť, ako ten počet v reáli vyzerá. Mne sa tá predstava zhmotnila v Žiline. Na rozsiahlom podlaží budovy, kde boli pôvodne kancelárske priestory, boli na zemi porozkladané matrace, postele boli vo veľkej menšine. Oddelené látkovými paravanmi, aby noví obyvatelia budovy mali aspoň trochu súkromia a priestor na načerpanie síl na ďalšiu cestu. Niektorí tu pobudnú kratšie, niektorí dlhšie. Každý zostáva tak dlho, koľko potrebuje. Prvé dni sú najťažšie, príchodzí sa vyrovnávajú s novou realitou, ktorú si doteraz nikto z nich nevedel predstaviť. Tak ako Irina, ktorá do Žiliny docestovala len niekoľko hodín pred mojím príchodom.    

"Utiekli sme hlavne kvôli deťom. Doma sme sa museli schovávať v úkrytoch. Neustále sme počúvali zvuky vybuchujúcich bômb a sirén. Ste v enormnom strese, neustále očakávate, že budova nad Vami na Vás spadne. Doteraz sa pri hlasnejších zvukoch obe trasieme. Asi na to tak ľahko nezabudneme. Môj manžel bohužiaľ musel zostať doma. Našťastie zatiaľ nebojuje a sme s ním v každodennom kontakte cez video /Telegram/. Z Dnipra (do oranžovej revolúcie to bol Dnepropetrovsk) sme na Slovensko cestovali vlakom. Keď sme prišli na stanicu, zistili sme, že vlak bol pristavený na zlej platforme. Museli sme preskakovať koľaje a vyškriabať sa na druhé nástupisko, aby sme naň stihli nastúpiť. Našťastie sa našli ľudia, ktorí nám pomohli. V jednom kupé nás bolo natlačených štrnásť. Dvadsať hodín sme cestovali len do Ľvova, odtiaľ do Užhorodu a potom sem, na Slovensko."

"Prišli sme dnes v noci. Potrebujeme si oddýchnuť. Chceme tu zostať týždeň, možno dva a potom, ak sa nám podarí, by sme odišli do Nemecka. Máme tam uja, ktorý tam pracuje a sľúbil nám nájsť ubytovanie. Domov by sme sa chceli vrátiť čo najskôr, ale už teraz si uvedomujeme, že vojna potrvá asi dlhšie, nie len mesiac." 

"Keby som mohla, rada by som Rusom odkázala, aby vyšli do ulíc. Individuálne sa moc zvrhnúť nedá, spoločne však áno. Veď aj samotní vojaci, mnohí v mladom veku, nevedia kam prišli a prečo prišli na Ukrajinu. Tiež nechcú bojovať, myslia si, že sú len na vojenskom cvičení."

"Chcela by som poďakovať všetkým, ktorí nám pomáhajú. Máme čo jesť, je tu teplo, dostáva sa nám aj dostatok úsmevov, všetko, čo potrebujeme, máme. Deťom sa tu páči tiež. V kufri máme len niekoľko málo vecí, ktoré postačujú akurát na to, aby sme sa prezliekli.  Dcéra má ruksak s oblečením na dva dni. Ale, ako hovorím, ľudia nám pomáhajú, zatiaľ nič nepotrebujeme."