Hanna (40)

Bratislava, 29. marca 2023. 398. deň vojny.

Jej strach z nášho stretnutia sa preniesol aj na mňa. Bála som sa, že ďalšie ťaživé rozprávanie už nezvládnem. Veľmi som jej chcela byť oporou. Nakoniec pomohla ona mne. Dala mi silu pokračovať ďalej. Utvrdila ma v tom, že to, čo robím, má zmysel. Obdivujem jej silu. To, ako ju vie v sebe opakovane nájsť, ako neprestáva veriť a ako napriek všetkému dokáže neustále pomáhať tým, ktorí to potrebujú najviac. Na ruke nosí prsteň, na ktorom je napísané “snívaj.” Verím, že Paríž, ako aj snowboarding pre ňu nebudú len snom, ale čoskoro sa stanú realitou. Sny sa plnia, len musíme veriť!

“Narodila som sa a prežila celý svoj doterajší život v Kyjeve. Moju pra-prababičku s jej rodinou v čase Sovietskeho zväzu presídlili na Krym. Podľa komunistov boli príliš bohatí. Mali 5 detí a 2 kravy… (Pozn. autora: nútené presídlenie alebo deportácia bola jednou z foriem represií v bývalom Sovietskom zväze, masovo bola využívaná predovšetkým v období stanilizmu (1922 – 1953)). Vojna sa pre mňa preto nezačala 24. februára, ale už pred 8 rokmi okupáciou Krymu. To je dôvod, prečo som už 10 rokov nebola na hroboch svojich predkov.”

“11 rokov som pracovala vo veľkej energetickej spoločnosti, no korporátny život ma nebavil, chcela som byť pánom svojho času. Rozhodla som sa podnikať. Začala som prekladať, tlmočiť a učiť slovenčinu tých, ktorí išli na Slovensko pracovať alebo študovať. Slovenčinu učím už 9 rokov, nemusela som preto začínať úplne odznova ako ostatní. Pracovala som, žila som spokojne na Ukrajine, platila som tam dane. Dnes mám menej peňazí, nemám svoj byt a všetko pohodlie domova, ale žijem v bezpečí a to je dôležité.”

“Vo firme sme už dlhšie tušili, že sa niečo stane. Mali sme dobrovoľnícku skupinu, v rámci ktorej sme organizovali humanitárnu pomoc pre ľudí postihnutých vojnou na Donbase. Sledovali sme, ako Rusko zhromažďuje vojakov na hraniciach, no nechceli sme si pripustiť, že by na nás mohli zaútočiť. Keď sa začala vojna, nechcela som odísť, myslela som si, že budem bojovať! Bývala som na ostrove Rusanovka. Hneď v prvé dni uzatvorili mosty cez rieku, bez auta sa nikam nedalo dostať. Bomby, ktoré nám lietali nad hlavou, mi nerobili také starosti ako tie, ktoré dopadali na priehradný múr vodnej nádrže, ktorá bola nad Kyjevom. Keby ju zničili, mohli sme sa všetci, čo žijeme pri rieke, utopiť.”

“Ukrývali sme sa v suteréne našej bytovky. Každý deň sme počúvali zvuky lietadiel a vybuchujúcich bômb. Pred bombou neutečieš, nemôžeš urobiť nič, len na teba padne. Približne po týždni si zvyknete a prestanete sa bytostne báť. V prvé dni vaše telo odmieta akékoľvek jedlo. Som veľmi aktívny človek a musela som niečo robiť, najťažšie bolo pre mňa čakanie na to, čo sa stane. Doma som sa cítila bezmocná a neužitočná. Začala som pomáhať dobrovoľníkom, chodila som variť a rozdávať jedlo. Nevedela som, ako sa varí pre také veľké množstvo ľudí. Časom sa k nám pripojili profesionáli, naozajstní kuchári. So susedmi sme sa zjednotili, upratali sme si a prispôsobili pivnice, zapojili internet, pomaličky budovali našu podzemnú komunitu. Pomáhala som aj v rámci svojej profesie, prekladala som doklady. Žila som vo veľkom strese a neistote. Musela som odísť. Mama mala kamarátku v Ľvove, dohodli sme sa, že pôjdem tam. Bývala na dedine za mestom, no vedľa vojenského polygónu, ktorý bol častým terčom vojenských útokov. Bola som nervózna, nedokázala som spať. Ak by som tam zostala dlhšie, nastúpili by u mňa psychické problémy.”

“Potrebovala som niečo robiť, preklady mi nestačili. Rozhodla som sa pridať k dobrovoľníkom na železničnej stanici. Domáca pani, u ktorej som bývala, nechcela, aby som z domu vychádzala. Jej obavy boli oprávnené. V deň, keď som mala ísť pomáhať na stanicu, zbombardovali budovu hneď vedľa nástupišťa. Kamarátka mi dlhšie písala, nech odídem, ale nevedela som si predstaviť, že opustím Ukrajinu, svoju rodinu. Nakoniec som zmenila názor. Neodišla som evakuačným autobusom, nechcela som využívať systém, kým som bola schopná platiť sama za seba. Dostala som sa až do Žarnovice, kde na mňa čakala kamarátka Júlia so svojou rodinou. 5 dní som sa po tom všetkom, čím som si prešla, ukľudňovala. Vedela som, že tam nemôžem zostať a nečinne čakať. Chcela som byť opäť samostatná, pracovať a platiť si za všetko. Nie som niekto, kto sem prišiel využívať štát. Robím všetko preto, aby boli dostupné zdroje použité pre tých, ktorí to najviac potrebujú. Keď som prišla na úrady, ponúkali mi finančnú pomoc. Ale ja som ju odmietla.”

“Hoci som bývala takmer v centre mesta, z domu som išla na stanicu 6 hodín. Zo všetkých mostov bol otvorený iba jediný. Na stanici som pochopila, že niet cesty späť. Všade sa strieľalo a aj keby som chcela, naspäť domov by som sa živá nedostala. O tom, čo som videla, sa nikde nehovorilo. Rodičia hádzali svoje deti cez dvere a okná do vlaku. Úplne cudzím ľuďom, len aby ich zachránili. Po každom odchode vlaku zostávalo v hale množstvo batožiny, pretože vo vagónoch nebolo viac miesta. Čakala som tam asi 6 hodín. Mala som kúpený lístok. Mnohí čakali na evakuačné vlaky. Videla som tam matku s dieťaťom, ktorú nechceli pustiť do vlaku, lebo nemala lístok, a ten bol na niektoré spoje potrebný. Nechceli im otvoriť dvere. Mňa do vlaku pustili. Bol poloprázdny a vonku stála žena s dieťaťom, ktorá sa tam nemohla dostať. Nedokázala som sa na to pozerať. Vystúpila som, podišla k nej a svoj lístok som jej preposlala na telefón. Podarilo sa! Pustili ju!”

“Situácia na stanici sa zhoršovala a ľudia sa začali tlačiť a postrkovať. Vlak odišiel, a ja som tam zostala stáť vo veľkej neistote. Prišiel ďalší vlak, ktorého rušňovodič nevedel, kam pôjde. Viete si predstaviť ten zmätok na stanici, keď nikto nevie, kam má byť vlak vypravený? Mala som so sebou iba zopár vecí, počítač a učebnicu. Z Kyjeva som sa dostala na západ Ukrajiny. Pri Fastove sa náš vlak dostal pod paľbu. Bolo to šialené. Ležala som vo vlaku na cudzích deťoch a chránila ich vlastným telom. Všetci sme tam tak ležali. Bez svetla. Bez WC. Bez vody.”

“Môj život tu je vo veľkom kontraste oproti môjmu predošlému životu. Bola som samostatná, učila som, chodila s priateľmi na kávu, behala som, pracovala. Bola som šťastná, že sa skončila pandémia a že som bola znovu medzi ľuďmi. Po covide som sa chcela opäť vrhnúť do života a cestovať. Hneď prvý možný víkend po otvorení hraníc som odcestovala na 10 dní do Lisabonu a potom do Ríma. Už-už som sa nadýchla a v tom začala vojna. Akoby to bolo včera. Sedím doma na gauči, s práve kúpenými letenkami do Paríža s odletom 18. marca. Chcela som sa naučiť snowboardovať, večer predtým som si bola od kamarátky požičať okuliare. Nekonal sa ani Paríž ani snowboard. Toto však nie je zďaleka to najhoršie. Najťažšie mi je, keď si spomeniem na všetkých skvelých ľudí, o ktorých som prišla. Spomínam si, ako som cestovala vlakom a neustále mi chodili zlé správy. Medzi nimi aj informácia o kamarátoch - dobrovoľníkoch, ktorí išli do jedného z útulkov nakŕmiť psy, keď si ich tam našla smrť! Neboli to vojaci, ale obyčajní ľudia, nikoho neohrozovali, chceli len pomáhať.”

“Moja mama bola učiteľka a ja som to zdedila po nej. Mama učila mladších žiakov, ja starších. Až na Slovensku som začala učiť malé deti. Sú to hlavne deti z vojnou najviac postihnutých regiónov ako sú Charkov a Cherson. Je to veľmi ťažké, musíte kontrolovať tému hodín. Deti sa rady chvália tým, čo robia s rodičmi vo voľnom čase, ale nie každý tu má celú rodinu. Tým, čo majú otcov na fronte je ťažké vysvetľovať, ako je možné, že ich spolužiaci sa boli so svojimi otcami včera bicyklovať na hrádzi. Prvé dni sa s nimi rozprávate, ukazujú vám fotky z domu. Je to forma terapie, kedy ich necháte uvoľniť sa. Na začiatku nám pri práci pomáha aj psychologička. Deti kreslia a vy skúmate, čo potrebujú. Na výkresoch vidíte všetky útrapy a stres. Nie sú to typické detské kresby, domček, lopta, vtáčiky na oblohe. Namiesto toho sú tam tanky a krv. V ich očiach sa nezrkadlí strach. Môžu mať anjelskú tvár a blonďavé oči, ale ten pohľad prezradí túžbu bojovať a vyhrať. Áno, aj deti chcú poraziť Rusov!”

“Učím aj deti, ktoré sú tu bez rodičov. Napríklad Alina, ktorej otec je vojak, a jej mama ho nedokázala opustiť. Poslali svoju dcéru na Slovensko za tetou, ktorá tu už 3 roky žije a pracuje. Ďalší chlapec v 9-tej triede je tu so svojou krstnou mamou. Tiež som svojej kamarátke ponúkala, že jej deti zoberiem so sebou. Ukľudňovala ma, že nad ich domami lietajú len stíhačky, že tam nie sú vojaci. Mnohí, čo zostali doma, sa stali obeťami energetického teroru. Zostali bez elektriny, tepla, uväznení doma, dúfajúc, že nezamrznú, alebo že ich nezastrelia. Elektrina je dostupná hlavne počas dňa, na noc zostáva pre podniky, ktoré ju potrebujú viac, napríklad pre nemocnice. Keď operovali moju mamu, nemocnica musela byť pripojená na generátory. Elektrický prúd bol tak nestabilný, že nevedeli garantovať prežitie človeka na operačnom stole bez dodatočnej energetickej podpory.” 

“Učím v škole. Obyčajnej a zvláštnej naraz. Je pre mňa zvláštna. Neviem, či si moji kolegovia a kolegyne uvedomujú, nakoľko mi denne pomáhajú vydržať už len tým, že sa opýtajú, ako sa mám. Snažím sa byť v ich prítomnosti bezstarostná, nechcem, aby ma ľutovali. Chcem, aby všetci vedeli, že my to zvládneme, len, prosím, neprestávajte veriť! Pamätám si, ako sme prvé dní sedeli v suteréne nášho bytového domu a čítala som správy z celého sveta, sledovala som aj denník SME na Twitteri. A tam každý deň len počítali, koľko nám ešte zostalo hodín…”

“Doma v Kyjeve by som teraz nemala čo robiť. Áno, mala som tam krásny byt, všetko som si sama zariadila, dokonca som si nábytok pomaľovala obrázkami. Bol by to život ako v klietke. Síce peknej, ale... Tu môžem pracovať, platiť dane, platiť si za byt, pomáhať. Zo zarobených a ušetrených peňazí som posielala domov obväzy, nepriestrelné vesty, žiletky a podobne.”

“S rodinou som v kontakte, ale o jednej kamarátke, ktorej 18-ročnému synovi som krstná, neviem nič. O mnohých ľuďoch, ktorí nie sú na sociálnych sieťach, nič neviete. Byť online veľmi pomáha. Keď máte sociálne siete, nestratíte sa. Bez nich? Pre mnohých môžete byť na dlhý čas stratení. Aj ja som bola chvíľu stratená. Po príchode na Slovensko som sa dlho nevedela vrátiť naspäť do starých koľají, do obyčajného života. Nebola som doma, bola som prakticky bez priateľov. Nebála som sa, že budem hladná, mala som obavy, že nebudem mať prácu a nebudem užitočná.”

“Predstavte si, že niekto cudzí príde k vám domov, vykradne váš dom, znásilní vašu matku, zabije sestru a všetko spáli. Toto robia Rusi na Ukrajine. Snažia sa nás dehonestovať a zničiť naše spomienky. Severne od Kyjeva kompletne zničili naše múzeá. Mnohí verili, že Rusko je dobré, ale teraz sa im tá predstava zrútila ako domček z karát. Propaganda existuje všade na celom svete. To, čo vás dokáže prebudiť z toho sna a sveta propagandy je vlastná skúsenosť, ale nepriala by som ju nikomu. Spoločnosť na Slovensku je tak sfanatizovaná, že kamarátke, ktorá má ukrajinskú ŠPZ, počmárali auto svastikou. Niektorí veria, že iba Putin je zlý, že Rusko je dobré. Treba si však uvedomiť, že to nebol Putin, čo zabil moju kamarátku v Buchi, ktorá bola v 6-tom mesiaci tehotenstva. Bola učiteľka ruštiny. Zostala doma, lebo si myslela, že sa jej vďaka tomu nikto nedotkne. Pri exhumácii zistili, že jej najskôr strelili do brucha a potom zabili aj ju. Celý svet musí poznať pravdu. Všetci sme videli, ako ruskí vojaci kradli práčky, kanvice a iné spotrebiče, ako zabili mnoho ľudí!”

“Rodičom som radšej o tehotnej kamarátke nepovedala, aj na Instagram dávam len fotografie, na ktorých vyzerám šťastná. Nechcem, aby vedeli, že mám aj ťažké dni. Rusi dokonca zbombardovali aj niektoré kancelárie, kde som v minulosti pracovala, historickú budovu, na ktorú som sa pozerala cez okná mojej kancelárie. Do Kyjeva sa teraz nemôžem vrátiť. Kyjev je nádherné slobodné mesto. Ľudia si tam už zvykli na kalašnikovi, protitankových ježkov a dokážu žiť v tej každodennej hrôze. Kedysi tam boli nádherné parky, kde sa hrali deti. Stále tam sú, ale nikdy nevieš, kam spadne ďalšia bomba. Miesta, kam som chodievala s mojimi krsniatkami, sú spálené a zrovnané so zemou. Chcela by som, aby všetko bolo tak ako predtým, ale už to tak nikdy nebude. Musíme však veriť.”

“Každý sa s vojnou vyrovnáva po svojom. Sú ženy, ktoré si ako prvé dajú upraviť nechty, vlasy, pomáha im to vrátiť sa do normálu, byť opäť človekom. Ja som si kúpila rýchlovarnú kanvicu a upiekla kiš. Prvé mesiace vojny nevnímate, ako vyzeráte. Nevedela som, čo si obliekam, čo jem... Chátrate fyzicky aj duševne. Musíte sa z toho vyliečiť. Veľmi pomáha rozprávať sa, ale nie je to pre každého. Tiež som dlho premýšľala, či mám súhlasiť s týmto rozhovorom, ale kamarátka Júlia ma presvedčila, že svojím svedectvom dokážem pomôcť iným. A teraz som veľmi rada za túto možnosť. Stále ma veľmi bolí rozprávať o tom, čo som prežila, ale hovoriť o tom pomáha. S vojnou zomrela časť našej budúcnosti. Našu krajinu sme budovali stovky rokov a teraz musíme obetovať to najlepšie, čo máme, inej cesty asi niet.”

“Bojujeme a budeme bojovať ďalej. Som veľmi vďačná Slovensku, je úžasné, že aj menej bohaté krajiny dokážu vo veľkom pomáhať. Nemyslela som si, že to takto zvládnete. Ani, že my to zvládneme! Nikto neveril, že vydržíme tak dlho. Zo všetkých strán sa na nás nevalili len tanky ale predovšetkým ľudská pomoc. V prvý deň vojny som sa pozrela na do červena sfarbenú oblohu, v ktorej sa odrážali požiare a preliata krv. Vnútri som cítila, že nemám kam ujsť. Dnes tu s vami sedím živá, zdravá a viacmenej šťastná!”