Daria (37), Theodor (8)

21. marec 2022, Bratislava. 25. deň vojny.

Keď sme sa stretli, intenzívne si hľadala prácu. Niečo kreatívne. Kreatívne gény evidentne zdedila po rodičoch. Vie, že musí niečo robiť. Niečo, čo zamestná jej myseľ, odvráti pozornosť od vojny. A samozrejme, potrebuje prácu na to, aby mohla zabezpečiť svojho syna a mamu počas ich pobytu na Slovensku. Nie je to ľahká úloha, keď ste v cudzej krajine a nehovoríte lokálnym jazykom. Je však pracovitá, ochotná urobiť, čo je potrebné. Ďalšia silná žena, ktorá sa vyrovnáva s dôsledkami vojny vo svojej rodnej krajine. 

"Volám sa Daria, mám 37 rokov a som dizajnérka z Kyjeva. Pracovala som v interiérovej spoločnosti. Mám syna, ktorý má 8 rokov, volá sa Theodor. Som rozvedená a bývam s rodičmi. V Kyjeve sme viedli celkom pekný život. Ale táto vojna všetko zmenila. Teraz sme na Slovensku. Krajina je to krásna, ľudia sú tu krásni, sú veľmi láskaví. V Bratislave mám pár priateľov, ktorí nám pomohli nájsť toto miesto, kde môžeme zopár dní zostať. Dúfame, že Rusi ukončia vojnu a opustia našu krajinu." 

"Z Kyjeva sme odišli 26. februára, dva dni po začiatku vojny. Zostali sme dve noci v protibombovom kryte. Boli to veľmi dlhé dva dni a dve noci. Bolo to veľmi ťažké. Počuli sme výbuchy, niekoľko domov na mieste, kde sme bývali, bolo zničených, tak sme sa rozhodli opustiť náš dom. Môj otec sa na poslednú chvíľu rozhodol zostať na Ukrajine. Povedal, že zostane, aby mohol chrániť náš dom a že pomôže našim ľuďom, našim priateľom, ktorí tam zostali." 

"Najskôr sme odišli na vidiek, kde žijú priatelia mojich rodičov. Zostali sme tam 6 alebo 7 dní. Komunita ľudí, s ktorými sme bývali, bola naozaj milá, boli to veľmi inteligentní, veľmi milí ľudia, učitelia, niektorí pracovali v televíznej spoločnosti. Všetci tam zostali krátky čas, aby boli v bezpečí. Včera som volala kamarátovmu otcovi, Alexandrovi. Stále tam zostáva. Povedal mi, že sú zatiaľ v bezpečí, že vojna stále nedorazila do mesta, kde sa nachádzajú. Nevedia ale, čo sa môže stať zajtra. Nikto to nevie." 

"Odtiaľ sme išli na 2 dni do Ľvova, potom sme ešte 5 dní pobývali v dome rodiny mojich priateľov v Drohobyči. Potom sme odišli na deň do Užhorodu a následne sme sa rozhodli opustiť rodnú krajinu. Jediný dôvod, prečo sme odišli bol ten, že som chcela, aby bolo moje dieťa v bezpečí. Každý deň uvažujem o návrate do Kyjeva. Je tam môj otec, je tam môj priateľ. Je to pre mňa veľmi ťažké. Keby som nemala syna, určite by som zostala v Kyjeve. Bola by som dobrovoľníčkou a pomáhala by som svojim priateľom na železničnej stanici alebo niekde inde. Zostala by som doma."

"Všetci ľudia, blízki môjmu srdcu, sú tam. Sme v kontakte, rozprávame sa spolu každý deň. Môj priateľ je členom územnej obrany a môj otec pomáha s celkovou organizáciou v školskom protileteckom kryte. Prihlásil sa dobrovoľne, chodí tam každý večer. Je ilustrátorom kníh. Môj priateľ prednášal na Univerzite dizajnu. Na univerzite zorganizovali proces online vzdelávania. Nie každá škola má niečo podobné ako oni, no mnohé sa snažia." 

"Situácia v Kyjeve nie je dobrá. Za týchto okolností to tam ani nemôže byť dobré. Ľudia tam žijú bez elektriny, potraviny v obchodoch nenájdete, je problematické zohnať lieky. Ale ľudia si navzájom pomáhajú. Prinášajú veci, ktoré niekto potrebuje, z jednej strany mesta na druhú, jazdia autami a doručujú lieky tam, kde je to potrebné." 

"Mám priateľov v Rusku, v Moskve. Na Kryme mám tiež veľa priateľov, keďže odtiaľ pochádzal môj bývalý manžel. Včera som hovorila s mojou kamarátkou Mášou z Krymu a tá mi povedala, že väčšina ľudí tam je proti vojne. Pozerajú ukrajinské spravodajské kanály, vedia o všetkom, ale nemôžu nič robiť. Ich postavenie je pasívne. V Rusku je situácia rovnaká. Jeden kamarát mi povedal, že veľa ľudí v Rusku je proti vojne, ale ak vyjdú do ulíc, zadrží ich polícia. Celková nálada ľudí je tam apatická, najmä u mládeže. Staršia generácia, mamy a otcovia veria v ruskú propagandu. V rodinách je veľa konfliktov. Myslím si, že ak bude veľa ľudí protestovať, mohli by niečo zmeniť. Keby urobili niečo podobné, ako sme my urobili na Majdane v roku 2014, mohli by ukázať autoritám, že s ich rozhodnutiami nesúhlasia. Musia protestovať a organizovať demonštrácie." 

"Môj syn je dosť veľký, chápe, čo sa deje. Vie, že Rusko nie je priateľ, ale nepriateľ. Vie, že Ukrajinci budú bojovať. Môj syn vie, kto je nepriateľ. Vie, prečo sme museli odísť. Hovorím s ním o tom každý deň. Chýba mu starý otec a priatelia. Každý deň mi hovorí, ako veľmi chce ísť domov. Dúfam, že tu bude chodiť do školy, aby sa mohol trochu rozptýliť a aby prestal myslieť na vojnu."