Daria (31)

12. augusta 2022, Bratislava. 169 dní vojny.

Kráčala ku mne hrdo vzpriamená. Krásna mladá žena, ktorá sa musela naučiť žiť sama a postarať sa o seba a svoju dcéru. Musela opustiť svoj dom, svojho manžela a začať nový život v cudzej krajine. Napriek vnútornej sile a znovu nájdenému sebavedomiu, ktoré z nej vyžarovalo, jej pri spomienkach tiekli po lícach slzy. A ja som premýšľala o tom, koľko toho ešte jej plecia zvládnu uniesť. 

“24. februára o 6:30 začali prví ľudia opúšťať Charkov. Bolo počuť výbuchy, ale situácia bola pomerne kľudná. Keď som zobudila dcéru, nerozumela, čo sa deje. Nechcela som ju klamať, povedala som jej pravdu. Našťastie to celé prežíva pomerne dobre. Najhorší moment pre ňu bol, keď sme sa išli schovať, zdrapili sme psa, ale mačku sme nemohli nájsť. Veľmi plakala a prosila nás, aby sme ju išli pohľadať, aby sa jej niečo nestalo. Veľmi zvláštny moment sme zažili, aj keď sme prišli sem. Keď uvidela slovenskú vlajku, spýtala sa ma: „Mami, to je už Rusko?“ Musela som jej vysvetliť, že vaša vlajka sa len na tú ruskú podobá a že sme tu v bezpečí. Snažím sa ju vychovať, ako najlepšie viem, nesnažím sa jej vnucovať svoje názory, chcem, aby na všetko prichádzala sama. Snažila som sa ju čo najviac chrániť pred vojnou, ale čoraz viac sa začína pýtať, prečo sa to deje. Hovorím jej, že sa Rusi rozhodli zobrať si náš dom a podobne. Neviem, či niekto vie, ako sa má správne vychovávať dieťa počas vojny. “

“Za hodinu sme boli zbalení a rozhodnutí odísť. Za tú jednu hodinu sa mesto úplne zmenilo, všade boli veľké kolóny. Žili sme v paneláku a rodičia asi 500 metrov od nás v rodinnom dome. Mali svoju pivnicu, kam sa mohli ukryť. V panelákoch máme tiež pivnice, ale keď sa zrúti bytovka, z pivnice sa môže stať masový hrob. Z okien sme sledovali ako bolo mesto obstreľované. Jedna z budov kúsok od nás bola zasiahnutá priamo do stredu. Ak by tam tá budova nebola, raketa by pravdepodobne doletela až k nám. Boli sme vyzvaní, aby sme akýkoľvek podozrivý pohyb hlásili na polícii. Ešte v období pred inváziou si vraj Rusi v našom meste prenajímali byty a mapovali prostredie. Stála som pri okne a s ďalekohľadom sledovala okolie. Zrazu som na streche paneláku oproti nám uvidela muža. Staval tam akýsi stĺp, na ktorom bola ruská vlajka. Snažila som sa dovolať na políciu, ale linky boli preťažené. Napísala som susedkám cez Viber a zistilo sa, že to bol jeden z obyvateľov ich bytovky.”

“Na piaty deň sa situácia zhoršila. Zobudili sme sa na zvuky, ktoré pripomínali ohňostroj. Zobudila som dcéru, na pyžamo som jej obliekla teplé veci, a odišli sme. V tom pyžame bola ešte týždeň! Na našom sídlisku nefungovala siréna, takže sme neboli vždy upozornení o prichádzajúcom útoku. Odišli sme k rodičom. Môj otec pracoval v štátnej správe v obrane, ale ani on nemal viac informácií ako ja. V nasledujúcich dňoch sme sa schovávali u nich v pivnici. S každou ďalšou výstrahou sme sa stávali apatickejšími a po pár dňoch sa nám už schovávať nechcelo. Rodičovská pivnica nebola v pravom slova zmysle úkrytom. Keď rodičia kúpili pozemok, starý dom zbúrali, pivnicu zachovali, na ňu položili betónovú dosku a postavili dom. Pivnica bola len obyčajná špajza s drevenými regálmi na uskladnenie kompótov, zemiakov, atď. Mala len jeden východ. V minulosti tam boli ešte jedny dvere, ktoré sa zamurovali. Preto sme mali pripravené veľké kladivo, ktorým by sme vedeli vytvoriť druhý východ v prípade, ak by sa zrútil existujúci východ. Postupne sme s manželom prenášali veci z bytu k rodičom, a chystali sa na evakuáciu.” 

“Nikdy v živote som nestála pred tak ťažkým rozhodnutím. Nechcela som opustiť svoj dom a už vôbec nie svoju rodinu. Brat ma prehováral, aby sme s ním odišli z mesta, no nemohla som. Manžel by kvôli rodičom musel zostať v meste a ja by som ho nedokázala opustiť. Situácia sa zhoršovala, motory lietadiel sme nad hlavami počuli stále častejšie. Našla som si v dome miesto, kde boli dve steny bez okien. Tam som sa snažila zdržiavať. Dcéra to znášala asi najlepšie. Pre každý prípad som jej pripravila papierik, ktorý musela mať vždy pri sebe. Bolo na ňom v ruštine a angličtine napísané jej meno, mená rodičov a starých rodičov a telefónne čísla. Vysvetlila som jej, že ak by sa nám niečo stalo, niekto ju príde zachrániť. Prednedávnom mi hovorila: „Mami, som rada, že som ten papierik nemusela použiť!“ 

“Rozhodnutie odísť padlo 1. marca. O 6tej ráno, keď sa skončil zákaz vychádzania, sme nasadli do auta. Rodičia nás vyprevádzali s ľahším srdcom, pretože sa k nám pripojili naši známi z detstva so svojou rodinou. Z Charkova sme išli do Dnepropetrovska. Keď sme tankovali, manžel sa ma opýtal, či nechcem kávu. Až vtedy som si uvedomila, že život ide ďalej a aj takéto príjemné maličkosti, ako možnosť kúpiť si kávu sa stále dejú a sú normálne. Pokračovali sme do Vinitse, a naši známi do Khmelnitsku. Na ďalší deň odišli aj rodičia. Bolo to pre nich ťažké, pretože celý život tvrdo pracovali, aby si mohli postaviť dom svojich snov. Než odišli, dohodli sa so ženou, ktorá žila na obstreľovanom sídlisku, že sa k nim môže nasťahovať aj so svojou dcérou a postará sa o ich psa. Táto žena po niekoľkých dňoch odišla do Nemecka a poprosila ďalších úplne neznámych ľudí, aby prišli do domu žiť a starať sa o psa. To je príbeh domu mojich rodičov. S rodičmi sme sa stretli vo Vinnitsi. Boli sme tam, až kým Rusi nezačali bombardovať miestne letisko. Odtiaľ sme išli do Ternopiľu a tam sme sa rozhodli, že pôjdeme na Slovensko za mojou sestrou. Manžel musel, samozrejme, zostať na Ukrajine, ale podarilo sa mu odísť do Ivano-Frankovsku. Svokrovci odísť nedokázali, jednoducho nechceli. Svokra má problémy s kolenami, nie je veľmi mobilná. Sú však v poriadku. Zahynul jeden z mojich kamarátov, ostatní sú zatiaľ v poriadku. Išiel do svojej garáže vedľa bytovky a práve vtedy tam padla bomba.”

“Na Slovensku nás prichýlila moja sestra. Vydala sa za Slováka, žije tu už 5 rokov. Zo začiatku bolo všetko v poriadku, ale po čase sa začali naše deti hádať. Mentalita miestnych detí je iná, riešila som to aj s psychologičkou, ale situácia sa stupňovala až do momentu, kedy nám sestra ukázala, kde sú dvere. Za 4 dni sa mi podarilo nájsť byt za dobré peniaze, mám fantastickú domácu pani. Síce nám nedovolila mať so sebou nášho psa a mačku, ale máme sa u nej veľmi dobre. Zvieratá a aj rodičia zostali u sestry.” 

“Stala sa zo mňa nová žena, som oveľa samostatnejšia, musela som sa naučiť orientovať sa v novom meste, dokonca sa tu vyznám už lepšie ako moji rodičia. Môj manžel s kamarátmi rozbehol projekt, v rámci ktorého robia finančnú zbierku a nakupujú autá. Tie následne slúžia dobrovoľníkom, záchranárom, vojakom. Jedno z tých áut som sama šoférovala na hranice, kde som sa mala po dlhej dobe stretnúť so svojím mužom. Predstavovala som si, ako sa mu hodím okolo krku, že budeme plakať, budeme šťastní. Nakoniec som 4 hodiny prestála na hraniciach, unavená, zmrznutá, a keď sme sa konečne uvideli, nezostala mi sila na akékoľvek emócie. Potom som tú cestu absolvovala ešte niekoľkokrát, autá som viezla aj ďalej, až na Ukrajinu. Raz som so sebou zobrala aj dcéru. Keď uvidela svojho otca, plakala a nechcela sa od neho odtrhnúť. Manžel ma prehováral, nech tam zostaneme, že je tam bezpečne, ale úprimne, ja budem radšej, keď zatiaľ zostaneme na Slovensku, kde našej dcére nič nehrozí.”

“Vojna ma naučila nesúdiť ľudí. V roku 2014, keď bola vojna na Donbase, k nám prišlo množstvo ľudí. Mnohí ľudia pociťovali diskomfort, pretože mesto sa stalo plnším, museli sme si navzájom pomáhať, nemohli sme myslieť len na seba. Preto teraz chápem Slovákov, že občas frflú, je to úplne prirodzené. Naučila som sa tešiť zo života. Stále čítam v správach, čo sa deje, ale snažím sa viac žiť prítomnosťou a nepripúšťať si zlé veci.”

“Bolo veľmi ťažké lúčiť sa s mužom. Sme spolu už od roku 2010, svadbu sme mali v roku 2013, a odvtedy je to môj najlepší priateľ. Vždy sme sa mali o čom porozprávať, mali sme spoločné záľuby. Dnes to už nie je ani tak o obrovskej láske ako o tom, že máte človeka, ktorému dôverujete, zdieľate s ním svoj život a chcete byť spolu, pretože je vám spolu dobre. Muž našťastie nemusí bojovať, pretože má zdravotné problémy a má takzvaný biely lístok. Pomáha však, ako sa dá. Zháňa autá, okuliare, topánky pre vojakov, všetko, čo je potrebné. Bez neho je život ťažký. Mám teraz 4 práce. Pracujem v škôlke, na viacerých miestach upratujem, ženám robím make-up. Po práci sa venujem dcére. Minulú nedeľu som bola upratovať, zdržala som sa a nestihla som poslednú električku. Nemala som so sebou peniaze na taxi, tak som musela ísť v noci a v daždi domov peši. Naučila som sa problémy prekonávať. Stala som sa iným človekom. Žijem prítomnosťou. Kedysi som si robila veľké plány, ale, ako sa hovorí: “Keď chceš rozosmiať Boha, povedz mu o svojich plánoch.” Všetky plány sú už preč.”

“Musela som opustiť svoj dom, svojho muža, v rodine sme mali lepšie vzťahy. Veľa priateľov v Rusku nemám. Mama má rodinu v Petrohrade a tí nás podporujú. Je však aj množstvo takých, ktorí veria propagande. Veľmi záleží na tom, aké médiá sledujete. Ideálne je snažiť sa mať čo najviac informácií, ako sa dá. Teraz na Ukrajine dochádza k znovuzrodeniu národa aj jazyka. Ľudia sa snažia hovoriť po ukrajinsky.”

“Každý sme si museli prežiť nepekný príbeh. Známi napríklad svoje deti na noc ukladali spať do vane, pretože kúpeľňa je najbezpečnejšia časť bytu. Na všetko si nakoniec zvyknete a začnete vidieť pozitívne veci. Ja som si uvedomila, že každá práca ma baví, dokonca aj upratovanie. Pri ňom mám pocit, že sa mi upratuje aj moje vnútro. Zabávam sa na rozdieloch medzi ukrajinčinou a slovenčinou. Veľa slov máte naopak, voňať u nás znamená smrdieť, úžasný je po ukrajinsky strašný, pohánka je u nás muchotrávka a tak ďalej. Minulý rok som si povedala, že sa chcem naučiť nový jazyk. Mala to byť taliančina, teraz sa učím po slovensky.”