Arina (20)

21. apríla 2022, Bratislava. 56. deň vojny.

S ďalšími ženami, ktoré stretla počas úteku z Ukrajiny, teraz býva v dvoch susediacich izbách. Babičky, mamy, budúca mamička, deti, bábätko, všetci spolu. Je to jej nová rodina. Spojila ich vojna. Spoločne dnes prežívajú každodenné trápenia a pomáhajú si navzájom. Jej rodné mesto je takmer úplne zničené. Ich sny a plány sa vyparili v priebehu jediného okamihu. Sú to silné ženy, ktoré si zaslúžia náš obdiv.   

"24. februára, keď sa začala vojna, sa naša rodina aj so susedmi stretli u nás a začali sme žiť spolu. Moja neter a švagriná sa v prvú noc zobudili na hlasné zvuky, mysleli si, že idú tanky. Hneď sa zbalili a odišli k nám, pretože nemajú poriadnu pivnicu. Keby na ich dom spadla bomba, zavalilo by to všetkých. Preto prišli k nám. Máme veľký dom s priestrannou a pevnou pivnicou. Do určitého momentu sme žili všetci spolu, kým nám nebolo povedané, že naša oblasť už nie je bezpečná. Zobrali sme celé rodiny, priateľov a stihli sme odísť ešte predtým, ako vyhlásili oficiálnu evakuáciu. Otec, brat, aj ostatní muži nám povedali, že musíme odísť."

"So slzami v očiach sme ich tam nechali. Museli sme v prvom rade myslieť na bezpečie detí. Brat sa začal zajakávať, mnohí máme problémy so spaním. Cestovali sme 3 dni a 27. marca sme prešli cez hranicu Slovenska. Boli sme veľmi prekvapení, ako nás tu vrelo prijali. Súrne sme potrebovali nájsť ubytovanie, pretože jedna z nás bude čoskoro rodiť a má aj 9 mesačného synčeka. V tom sa zjavila policajtka Jana, ktorú si budem pamätať asi na celý svoj život. Vybavila nám ubytovanie v kláštore, aby sme nemuseli ísť do stanového mestečka. Tam sa o nás starali rehoľné sestry. Boli to asi tí najlepší ľudia na svete. Tam sme boli asi 2 dni. Prvýkrát po mesiaci sme sa konečne mohli okúpať a vyspať. Predtým sme spávali, kde sa dalo, niekto na posteli, niekto na zemi. Boli sme v neustálom strese, pri každej siréne sme museli bežať do pivnice. Potom sme išli do Žiliny a teraz sme tu v Bratislave."

"Moje rodné mesto je takmer úplne zničené. Všetky naše plány na tento rok sa vyparili v priebehu jediného okamihu. Je nám ťažké o tom čo i len hovoriť. Keď sme sem prišli, išli sme sa prejsť do jedného obchodného domu, na streche ktorého je park. Pozerali sme sa na ľudí, ako sa spokojne prechádzajú a mysleli sme si: "Nedaj Bože, aby sa niečo také stalo aj im!" To čo sa deje u nás, by ste ani nepriateľovi nepriali. Každý deň počúvame správy a dúfame, že bude lepšie."

"Zostali tam naši synovia, bratia, otcovia, dedko, babka, ďalší príbuzní, mačky, psy, všetko, čo bolo naše. Muži museli zostať, niektorí z nich slúžia v armáde. Keď si sadnete do vlaku, chápete, že cesty naspäť niet. Vo vlaku sme išli potme, pretože okolo Kyjeva prebiehalo bombardovanie. Tma bola naše maskovanie. V každom kupé bolo 8-9 ľudí. Až vo vlaku sme sa začali psychicky dávať do poriadku. V živote, za svojich 20 rokov som si nepomyslela, že niečo také sa môže stať. Babka má 75 a tiež neverila, že niekedy zažije vojnu. Zostala doma, odísť nemohla, pretože je chorá. Otec a dedko sú teraz s ňou. Každý deň sa modlíme, aby sme sa mali kam a ku komu vrátiť, sú tam naše rodiny, priatelia, naše všetko." 

"Moja mama je veľmi silný človek, no keď sa začala vojna, aj na ňu doľahol stres a začala v zhone všetko baliť a chystať na útek. Iba otec, ktorý už bol v armáde, nás upokojoval. V noci spíte a zrazu počujete – BUM! BUM! BUM! a nechápete, čo sa deje, odkiaľ tie zvuky idú. Nikto z nás na to nebol pripravený. Vojna v 21. storočí? Z ľudí, ktorých sme ešte včera nazývali bratmi, sú dnes nepriatelia. Tí, ktorí žijú v Rusku, často neveria, že je u nás vojna. Môžete im posielať fotky, aj tak to pre nich bude len „záchranná operácia“. Aká záchranná operácia, keď umierajú ľudia, deti, vojaci, ktorí vás ochraňujú?" 

"S rodinami sa nám darí byť v kontakte len cez Viber alebo cez slovenské telefónne číslo. Hovoria nám, že situácia je kľudná. Ale vy chápete, že toto je len ich spôsob ako vás upokojiť, a že situácia je naozaj vážna. Sú však aj takí, ktorí nám povedia pravdu o tom, čo sa deje. Keď sa to všetko začalo, nevedela som, čo si o tom mám myslieť. Všetci plakali, všetkých zachvátila panika a bolo počuť rachot tankov. V takom momente premýšľate, či len prejdú okolo vás, alebo či na vás budú strieľať. Nedá sa predpovedať, odkiaľ priletí strela, kde vybuchne bomba, vlastne nemôžete predpovedať ani svoju smrť. Každý deň žijete s myšlienkou, aby vás guľka nezasiahla, aby ste prežili." 

“Na ruke mám tetovanie, ktoré mi ešte pred vojnou darovali rodičia. Nikomu nehovorím, čo tieto znaky znamenajú, iba toľko, že ma veľmi inšpirujú. Dávajú mi krídla. Pripomínajú mi, že keď sa mám zle, niekto sa má ešte horšie. Je to v hebrejčine, ten jazyk sa mi veľmi páči. Väčšina ľudí si nevie prečítať, čo tam mám napísané. Ja som pravoslávna, ale to prekážkou nebolo. Bol to posledný darček."

"Chcem, aby sa aj tí, ktorí stále neveria, dozvedeli o tom, čo sa u nás deje. Aby pochopili, že si to nevymýšľame, a že si to nespôsobujeme sami. Verím, že bude dobre. Ja nedúfam, ja verím!”