Taya (21)

8. júna 2022, Žilina. 104. deň vojny.

Otvorili sa dvere a na posteli ležalo to najvlasatejšie bábätko, ktoré som v živote videla. Jeho maminka je našťastie u nás so svojou babičkou, ktorá jej pomáha a učí ju všetko, čo sa týka starostlivosti o novorodenca. Bez nej by to sama asi ťažko zvládala. Taya svojho otca nepoznala a otec malej Adeliny zostal na Ukrajine. Keď som ich stretla, malo bábätko len 2 týždne. Veľmi jej prajem, aby svojho otca poznala, aby ju naučil všetko potrebné, aby jej dal otcovskú lásku a aby bol pri nej vždy, keď ho bude potrebovať!

“Volám sa Taya, prišli sme sem s babičkou z Barvinkova, mestečka v Charkovskej oblasti. Najskôr sme neplánovali odísť, no po čase sa v našej oblasti začali intenzívne boje. Bolo zložité opustiť domov, bola som tehotná, môj muž zostal doma, kde pracuje. Do vojny sme žili v Charkove, ale hneď, ako sa začalo bojovať, sme obaja odišli do nášho rodného mesta. Môj muž v Charkove stratil prácu, ale doma si rýchlo našiel inú, teraz pracuje v sklade.”

“Počuli sme výbuchy, dokonca aj štart rakiet, ale tie na naše mesto nepadali. Až neskôr jedna z nich dopadla neďaleko od nás a na našom dome tlaková vlna rozbila okná. Babka sedela pri okne, keď sa to stalo. Našťastie sme na oknách mali záclony, ktoré sklo zachytili, a nezranilo ju to. Ďalší deň nás babkin zať prehovoril, aby sme odišli.”

“O pol 6-tej ráno mi volala teta, že sa začala vojna. Počula som prvé výbuchy, aj v správach sa začali objavovať informácie o tom, čo sa deje. Mysleli sme, že u nás v meste bude bezpečnejšie, ale vojna prišla aj tam a museli sme odísť. Na Slovensko sme prišli 27. marca. Prežili sme na Ukrajine celý prvý vojnový mesiac. Že sme ohrození, sme si uvedomili, až keď sme prišli o okná. Vlakom sa sem dostať bolo veľmi zložité. Cestovali sme 36 hodín nevediac kam. Prvýkrát som cestovala do zahraničia. Bola som tehotná, našťastie babka bola so mnou. Mali sme veľké meškanie, vlak mal ísť len 25 hodín, ale vďaka meškaniu sme prežili. Vlak pred nami, ktorý išiel v čase, v ktorom sme mali ísť my, bol obstreľovaný. Prišli sme do Užhorodu, kde nám pomáhali dobrovoľníci, starali sa o nás veľmi dobre. Odviezli nás na hranicu. Tam nám dobrovoľníci tiež pomáhali, dokonca nám odniesli veci.”

“Bola som na začiatku 8. mesiaca tehotenstva. Keď som opúšťala muža, dúfali sme, že sa vrátim domov ešte predtým, ako porodím. Chceli sme sa vrátiť, ale začali sa u mňa falošné kontrakcie, po ktorých som sa bála odísť. Je šťastný, že sa mu narodila dcéra, a čaká nás doma.”

“Rodičov už nemám, zostala som len s babkou. Otca som nepoznala a mama odišla, keď som bola malá. Nevieme kam, ani čo sa s ňou stalo. Vychovala ma babka. Rodila som 19 hodín, ale všetko dopadlo dobre, ešte aj pri pôrode mi pomáhali dobrovoľníci, ktorí mi tlmočili.”

“Dva týždne predtým, ako sme prišli na Slovensko, tu už bola babkina neter. Tá nám poradila, ako sa sem môžeme dostať. Aj napriek tomu to bolo ťažké, babka má problémy s chôdzou, zle sa jej zrástla zlomenina. Má už 71 rokov. Ja som sa vedela dohovoriť rukami-nohami, ale cítila som zodpovednosť za babku aj za dcéru. Celkovo nám cesta do utečeneckého tábora trvala 47 hodín. V Užhorode aj v Michalovciach nám hovorili, aby sme si oddýchli a pospali, ale chceli sme byť čo najrýchlejšie v bezpečí. Boli sme veľmi vyčerpaní, hlavne psychicky. Mala som šťastie, že som mala malé brucho, narástlo mi až posledný mesiac tu na Slovensku. Mohla som tak cestovať bez väčších problémov, vo vlaku som dokonca spala na poschodí.” 

“Vedela som, že budem mať dievčatko, ale všetci mi tu hovorili, že budem mať syna. Aj Nikita (dobrovoľník), ktorý mi veľmi pomáhal, mi prízvukoval, že syna musím pomenovať po ňom. Dokonca, aj keby to bolo dievčatko, chcel, aby sa volala Nikita. Nakoniec dostala meno Adelina. Mala som vybraných niekoľko mien, ale vyhralo toto. Zdá sa mi, že sa jej hodí najviac.” 

“Situácia doma bola zložitá, boli tam časté výbuchy, ale muž sa rozhodol, že tam zostane. Mesto je už dosť zničené, ale náš dom zatiaľ stojí. Dúfame, že sa situácia čoskoro upokojí.”