Polina (28)

8. júna 2022, Žilina. 104. deň vojny.

Utiekla sama, podnikla veľmi riskantnú cestu za slobodou a mierom. Dnes pomáha ďalším, s rovnakým osudom ako je ten jej. Vďaka vynikajúcej angličtine ako dobrovoľníčka pomáha tlmočiť, a zabezpečovať každodenný chod azylového centra. Bola si plne vedomá následkov toho, čo by sa stalo ak by zostala doma. Dnes je jej rodné mesto súčasťou okupovanej zóny, kde Rusi zavádzajú nové pravidlá. Preč sa už nedostane nikto. Ak sa o útek pokúsi, riskuje svoj život. Alebo môže odísť do Ruska. Následky tohto rozhodnutia však nikto nepozná. Jej vysnívanou cieľovou destináciou bola Británia, kde by vďaka znalosti jazyka nemala veľký problém uchytiť sa, a začať nový život. Krajina, kde bude môcť na rozdiel od domova slobodne vyjadriť svoj názor, a nebáť sa o svoj život. Svoje plány zmenila a rozhodla sa zostať na Slovensku, v súčasnosti si hľadá prácu. Je vďačná slovenskej rodine, ktorá sa o ňu stará ako o svoju vlastnú dcéru.

“Odišla som sama, rodičia sa rozhodli zostať a dnes sú už v oblasti, ktorá je okupovaná Rusmi. Doma som už nemala žiadne prespektívy na dobrý život, pracovať už nebolo kde, situácia sa zhoršovala. Odišla som na vlastnú päsť, lebo humanitárne koridory nefungovali. Odchádzate z domova s vedomím, že sa možno nedostanete ďalej, že vás možno po ceste zastrelia. Pre odchod som sa rozhodla 26. marca, a cesta cez Ukrajinu mi trvala 5 dní, z čoho jeden celý deň som sa snažila dostať z Chersonu. Všade boli check pointy, kde nás preverovali. Dnes sa z mesta, ani do mesta, ísť už nedá. Situácia je nebezpečná. Autá, ktorá sa snažia opustiť mesto sú často pod paľbou a ľudia nedôjdu do cieľa.”

“24. 2. ma známy zobudil o 5tej ráno s tým, že sa začala vojna. Bývala som kúsok od letiska, takže som už z okna mohla vidieť, že sa niečo deje, z letiska stúpal dym. Intenzita výbuchov sa stupňovala. V ten deň som sa presťahovala k rodičom, pretože bývajú na nižšom poschodí, v bezpečnejšej časti. Všetko som si rýchlo pobalila, zobrala kocúra, a išla k nim. Zo začiatku sme počuli iba výbuchy, no postupne sa Rusi prebojovali až k nám do mesta. Čoraz viac času sme začali tráviť v pivnici. Vedľa našej ulice bol park, kde mal nepriateľ vykopané zákopy a vojenskú techniku. Na strechách domov sme videli snajperov. Našou ulicou sa vchádzalo do mesta, preto tam vypukli prudké boje. Veľkú časť našich obrancov a partizánov Rusi jednoducho zabili. To bol začiatok okupácie. Začali vznikať problémy s potravinami. Šťastím bolo, že sme mali dva byty, aj ja aj rodičia sme mali nejaké zásoby, ale tí čo si veci nekúpili vopred, sa časom nemali ako dostať k menej trvanlivým výrobkom.” 

“Po začatí okupácie bol letecký poplach vypnutý. Schovať sme sa chodili len vtedy, keď sme počuli výbuchy. V pivnici sme sa schovávali asi 20ti, spoločne s deťmi. V čase okupácie ste večer nemohli chodiť von, teda ani sa ísť schovať. Ostávali sme už len v byte, a riadili sme sa pravidlom troch stien. Byt máme postavený tak, že sme nemuseli presúvať nábytok. Aj keď je pravda, že ak by strela z tanku zasiahla náš dom, už by nás nezachránili ani tie tri steny.”

“Rusov sme videli z našich okien. Preháňali sa pod našimi oknami na tankoch, vojenských vozidlách, ukradnutých autách. Dokonca mali vojakov aj u nás na streche. Ja som s nimi v kontakte nebola, ale mama sa sa ich pýtala prečo prišli, či to všetko naozaj myslia vážne. Boli prekvapení, že sa netešíme z ich príchodu, mysleli si, že nás prišli pred niečím zachrániť. Ďalší vojaci už na otázky nereagovali, a dnes, je v meste taký režim, že ak si vyslovíte svoj názor, čakajú vás neblahé následky.”

“Moji priatelia v Chersone a v iných častiach Ukrajiny zostali doma, nikto z nich nechcel odísť. Mám aj priateľov, ktorí vojnu vnímajú odlišne. Ak sa o nej rozprávame, tak sa hádame. Myslia si, že je za všetkým USA a naša oblasť by sa mala pripojiť k Rusku. Ja si myslím, že Ukrajina by mala zostať Ukrajinou. Cherson bude pre mňa navždy Ukrajinou. Veľmi ma bolí, keď sa takto vyjadrujú, vôbec si nerozumieme.” 

“Pred vojnou som vyučovala angličtinu. Teraz učím aspoň na diaľku, zostali mi ešte dvaja študenti. Medzitým si hľadám prácu. Rodičia bohužiaľ odísť nechcú, majú tam byt, celý svoj život. Strážia svoj a môj byt, pretože Rusi kradnú všetko, čo sa dá. Ak by sa situácia veľmi zhoršila, sú pripravení odísť, ale je to veľmi zložité. Z toho čo som čítala, takýto útek z okupovaných oblastí prežije iba 5% ľudí, ostatní zostanú niekde na polceste rozstrieľaní. Všetky cesty sú uzavreté, zamínované, šance na útek sú naozaj mizivé. Budú po vás strieľať len preto, že máte ukrajinské auto, tváriac sa, že bojujú s našou armádou. Posledný príbeh, ktorý som čítala bol o dievčine, ktorá sprevádzala svojho otca na liečenie rakoviny. Potrebovali sa dostať do iného mesta, ale po ich aute začali strieľať Rusi. Zastrelili otca a aj jej 5 ročného syna. Musela sa vrátiť naspäť, úplne sama. Jediný variant ako sa dostať preč je cez Krym a cez Rusko. Ale čo tam s vami bude ďalej, nikto nevie, pretože idete do utečeneckého tábora, kde vás preverujú a triedia. Ak prejdete výberom, máte šancu dostať sa do zahraničia. Ak nie, ktovie do akých táborov vás pošlú.” 

“Odišla som preto, že sa doma stratila sloboda. Ani von som sama nemohla ísť, vždy iba s rodičmi. S nimi je kontakt tiež mimoriadne zložitý, kvôli zlému signálu počujeme každé druhé slovo. Stratila som všetko. Musela by som sa skloniť pred Rusmi a vidieť to zlo, čo sa u nás deje. Psychicky by som to nevydržala. Mama mi tiež povedala, nech radšej odídem. Neviem si predstaviť, čo by som tam mohla robiť. Nemohla som sa ani poriadne rozlúčiť. Šiel so mnou len otec, ktorý ma sprevádzal. Veľmi tým riskoval, bolo to skoro ráno, keď bolo ešte zakázané vychádzať, a mohli nás zastreliť hneď vo vchode. Bolo to prvýkrát, kedy mi otec povedal, že ma ľúbi. Nikdy predtým takéto slová nepoužíval. Zmenilo ho to, stali sme sa ešte bližšími. Veľmi sa o mňa bojí, a trpí, keď sa nemôžeme dlhšiu dobu rozprávať. Veľmi mi pomáha, a podporuje ma. Je šťastný, že som v bezpečí. Rodičia sa mi priznali, až keď som sem prišla, že nečakali, že to zvládnem. Bola som predtým skôr také domáce dievča, ktoré malo rado pohodlie, ale toto ma veľmi zmenilo.”