Natalya (42).

26. júna 2022, Žilina. 122. deň vojny.

Na stolíku pri posteli mala kyticu kvetov. Mala narodeniny. Manžel na ňu nezabudol ani napriek situácii, v ktorej sa ocitli. Či sa budú môcť vrátiť do svojho bytu, dnes nikto nevie. Veľmi túžia po bytíku, kde by mohla manželovi variť to, čo má rád. Namiesto toho sa delia o spoločný priestor s desiatkami ďalších, ktorí utiekli pred vojnou z Ukrajiny. 

“Prišli sme z Krematorska. Odišli sme potom, keď raketa vybuchla v blízkosti nášho domu. Bola som práve v kúpeľni, keď som počula strašné hrmenie, až samotná práčka podskočila. Vyšla som z kúpeľne a divila som sa, čo robia kvety na chodbe. Tlaková vlna nám úplne vybila dvere na byte a okná, odkiaľ kvetináče s kvetmi preleteli cez celý byt. Ak by som nebola v kúpeľni, je možné, že by som už nežila. Najskôr som nechápala, čo sa deje, cez kúdol dymu som sa pozerala, ako mi všetko v jedinom okamihu zmizlo. Susedia vyhoreli úplne. Ľudia prichádzali z práce, a nachádzali kusy svojho nábytku roztrúsené po ulici, taký to bol silný výbuch. Zhruba za deň sa nám byt podarilo upratať a išli sme ku sklárovi, či by nám nemohol opraviť okná. Bohužiaľ! Celé mesto malo tento problém, sklo bolo nedostatkovým tovarom. Ako som sa vracala domov, so slzami v očiach som pozorovala zmenené mesto. Tam, kde chodili moje deti do školy, bol dnes len prach a ruiny. Tak to bolo s celými ulicami.”

“Začali sme hovoriť o tom, ako budeme riešiť túto situáciu. Bolo nám jasné, že budeme musieť odísť. Zisťovali sme, aké sú možnosti. Známi nám poradili evakuačný vlak do Užhorodu. Bolo 26. apríla, žiadny vlak nešiel ani na ďalší deň. Nakoniec až 28. apríla prišlo niekoľko vymodlených vagónov. Predtým, ako sme odišli, som stihla na chate pripraviť záhradku, posadila som v skleníku petržlen, kôpor, vonku zemiaky. Teraz nám susedia posielajú fotky, aby som videla, ako všetko rastie. Povedala som im, nech si zoberú čo treba, nech nám okopú zemiaky, aspoň niekto z toho bude mať úžitok. V meste už nie je pitná voda, ani plyn. Ľudia žijú na záhradách, kde majú studne, a kde si môžu variť na otvorenom ohni. Keď si však navaríte, musíte sa schovávať. Miesta obchádzajú vojaci, vlámu sa do bytu, a ukradnú, čo je navarené, takí sú hladní. Na sociálnych sieťach ľudia píšu o tom, ako v meste vznikajú skupiny preverujúce byty, ktoré sa vydávajú za zamestnancov mesta. Prídu večer, byt si otvoria, zistia, čo je vnútri cenné, a to si aj odnesú. Kto im v tom zabráni? 70 ročná susedka? Veď by ju zmlátili!”

“Mama žije v Bakhmute. Je patriotka, ktorá by svoj byt neopustila, ani keby v ňom mala zomrieť. Situácia tam je ešte horšia, ako u nás v Krematorsku. Každý deň bombardujú jej okolie. Keď príde do mesta humanitárna pomoc, musíte sa rozhodnúť, či budete riskovať hlad alebo život. Mama mi rozprávala, ako išla po meste, zrazu letelo lietadlo a chcela sa niekam schovať. Bohužiaľ, ľudia sa veľmi boja a keď je nálet, často úkryty a vchody pozatvárajú, nechcú, aby im tam niekto vbehol a hodil bombu. Stála pri jednom vchode, búchala na dvere, lietadlo letelo nad jej hlavou. Nikto neotvoril. Musela len veriť, že prežije. A takto každý deň! Nemá si už na čom variť, je iba zo zásob, ktoré má. Rozprávali sme sa aj o tom, či sa nevrátime, ale kam? Ak náš byt už nebude, môžeme fungovať iba na chate. Ale ani tam okrem strechy nad hlavou už nič nie je, ani voda, ani elektrina, ani plyn, a ešte plánujú ďalšie útoky. Krematorsk je veľmi dôležitý kvôli letisku. Tu môžem aspoň pracovať v kuchyni ako umývačka riadu, niečo si odložím a pošlem domov mame. Doma by som prácu už nenašla.”

“Náš evakuačný vlak mal 14 vagónov. Okná boli zatvorené, prelepené kartónom. Vo vlaku nebolo ani tak teplo ako dusno. Nemali sme čo jesť, pretože každý si zobral len veci na jeden-dva dni. Naša spolucestujúca si mylela, že vo vlaku niečo dostane. Podelili sme sa s ňou. Keď sme niekde aj stáli, jedlo a vodu dostali len sprievodcovia. My sme si mohli kúpiť maximálne malú fľašku vody za 20 hrivien. Po ceste nás dvakrát obstreľovali, našťastie sme prežili! Manžel vo vlaku minul všetky tabletky, tak mu bolo zle. Nakoniec sme sa dostali do Užhorodu, kde sa konečne o nás dobrovoľníci postarali a dali nám najesť. Tu na Slovensku sme v bezpečí, ale cnie sa nám za domom. Nevieme, ako dlho tu zostaneme, kde nakoniec skončíme.” 

“Prežili sme tam 2 mesiace vojny. Už sme boli zvyknutí na výbuchy, preto sme nejako výrazne nebehali do úkrytov a pivníc. Až to, čo sa stalo na konci, nás vydesilo. Tu sa o nás naozaj dobre starajú, máme čo jesť. Neustále počúvame o tom, akí sú ľudia dobrí, ako si pomáhajú. Niektorí dokonca dávajú celé svoje domy Ukrajincom zadarmo, a ešte im aj každý týždeň jedlo privezú. Známa mi hovorila, že jej je až trápne stále len brať, ale ľudia sú naozaj dobrí a radi pomáhajú.” 

“Pred vojnou som pracovala v butiku s drahým oblečením. Nemohla by som to robiť aj tu, pre túto prácu potrebujete dokonale ovládať jazyk. Často je to o komplimentoch, o radách. Poviete niečo zle, a zákazníčka sa urazí a viac nepríde. Preto robíme to, čo nám ponúkajú, ja umývam riad a muž pracuje na záhradách. Sadí kvety, strihá tuje, trávniky, sú s ním veľmi spokojní. Pracujeme obidvaja.”

“Mali sme 3 možnosti, kam ísť: Slovensko, Poľsko a Nemecko. V Poľsku už miesto nebolo, do Nemecka by muž asi cestu nezvládol, má problémy s tlakom, tak sme zostali tu. Tu hneď lekári mužovi pomohli. Ešte sa čudovali, ako s tlakom 220/180 môže žiť a fungovať. Chceli ho zobrať do nemocnice, ale odmietol, chce radšej pracovať. Predpísali mu lieky, teraz mu je dobre. Kvôli tlaku však musel odmietnuť 2 práce, bohužiaľ to bolo vysoko v horách, a tam by sa jeho problémy mohli zhoršiť. Mužov sen je, aby sme tu mali svoj bytík, kde by sme mali malú kuchynku, kde by som mu varila, a jedol by to, čo má rád. Sme spolu iba 2 roky, ale sme šťastní. Predtým som nikdy nezažila, aby sa muž tak pekne správal k žene. Donesie mi kvety, navarí mi, aj pekné slovo povie. Osud nás zráža, ale my sa spolu vždy opäť postavíme.”

“Chýbajú mi každodenné maličkosti, ako stretnutia so známymi ľuďmi na ulici. Tie krátke rozhovory, otázka ako sa máte, sú pre mňa cennou spomienkou. Tu sa nemám s kým porozprávať. Ľudia sa na nás usmievajú, niečo hovoria, ale ja im nerozumiem. Väčšina z nich sú naozaj dobrí a pomáhajú, ale nájdu sa aj takí, čo kričia, nech ideme naspäť domov. Vtedy si len pomyslím, že ani nevedia, ako radi by sme domov išli, veď tam máme všetko.” 

“Keď sme odchádzali z domu, pobalila som len nejaké oblečenie. Spodné prádlo na 2-3 dni, lieky, jeden šampón, pár konzerv jedla, chlieb a čaj. To bolo všetko. Keď sme prišli sem, zistili sme, že nemáme ani uteráky, ani šlapky. Našťastie nám pár vecí dali dobrovoľníci, takže sme sa mohli pokojne umyť. Nevzala som si ani žiadnu kozmetiku. Muž sa mi smial, že som pri balení myslela hlavne na neho, lebo on má 4 páry ponožiek a ja len jedny, ktoré sú už deravé. Zbalení sme boli za 4 hodiny. Muž zohnal druhý zámok, vymenil ho a kľúce sme odozvali susedom, nech nám aspoň kvety polievajú. Ja milujem kvety, muž sa mi smeje, že mám doma hotové dendrárium, že sa mi tam vtáky nasťahujú. Ak by toto všetko moje kvety neprežili, prídem domov a zasadím si nové. Nejakú budúcnosť budeme mať. Je mi ľúto tých, čo investovali veľké peniaze do svojich bytov a všetko je teraz zničené. Známa mi povedala, že ak k nej príde banka kvôli dlhom, tak sa radšej obesí, lebo nemá z čoho dlhy splácať, veď ani práca nie je. Ak nám domovy zničia, budeme žiť na chatách. Prežijeme! Ideme ďalej! Na Slovensko nikdy nezabudnem! Ďakujem týmto ľuďom!”