Lyudmila (43), Maksim (14)

26. marca 2022, Rusovce. 30. deň vojny.

Lyudmilu a jej syna som si všimla okamžite. Na stretnutí, organizovanom miestnou starostkou, vyčnieval chlapec z davu. Malé deti behali navôkol, smiali sa a kričali tak, že miestami nebolo počuť, čo hovoria dospelí. Maksim však nič nepovedal, vôbec ho nezaujímalo, čo sa okolo neho deje, len tam sedel a hľadel do prázdna, vyzeral beznádejne a veľmi, veľmi smutne. Dlho sa ani nepohol. Potom si hlavu položil na ruky, ktoré si prekrížil na stole. Mlčal, ale jeho telo kričalo, že tu nechce byť. Bolo vidieť, že sa nevie vysporiadať so situáciou, v ktorej sa kvôli vojne ocitol. 

"Môj 14-ročný syn má depresie, na to, aby to prekonal, bude potrebovať viac času. Veľmi nám pomohla pani, u ktorej bývame, patrí jej naša veľká vďaka! Syn tu začal chodiť do rusko-jazyčnej školy, ale stále je veľmi uzavretý. Celý deň trávi na telefóne a na počítači, nechce sa s nikým rozprávať. S týmito problémami pubertálneho veku sme sa stretávali už aj doma, ale po úteku z Ukrajiny sa to výrazne zhoršilo. Utiekli sme z Ukrajiny, aby tie hrôzy vojny nemusel vidieť. Našťastie sa nám ho od toho podarilo čiastočne ochrániť. Počul síce výbuchy a streľbu, ale nevidel to najhoršie. Cesta z domu do Užhorodu nám trvala 4 dni. Stále bol prilepený na telefóne a počúval správy. Zakazovala som mu to, hovorila som mu, že je to pre neho veľmi ťažké. Pred odchodom, keď som mu hovorila, že sa má zbaliť, že musíme ísť, odvetil: „Mama, nechaj ma, nechcem ísť, veď sa nič nedeje“.  Po ceste však videl zničené autá, tanky, lietajúce lietadlá nad našimi hlavami, a pochopil, že situácia je naozaj vážna." 

"Postupne si tu začíname zvykať. Syn chodí do školy, zatiaľ len dištančne. Ja si hľadám prácu. Najťažšie je, že nevieme, ako dlho tu budeme musieť zostať. Či len niekoľko týždňov alebo mesiacov alebo dokonca rok? Z Dnipra sme odišli 4. marca a sem sme prišli 9. marca. Moja sestra s dcérou, ktoré žijú v Kyjeve, mesto opustili už 24. februára, v prvý deň vojny. Ráno sme počuli v správach o bombardovaní, našli sme mapku, na ktorej boli miesta, kde Rusko zaútočilo. Veľa takých miest bolo v okolí Kyjeva. Zavolala som sestre a povedala som jej, že musí odísť. Nevedela sa rozhodnúť, myslela si, že to nebude tak vážne, ale nakoniec odišla. Trvalo im 6 hodín, kým sa dostali mimo Kyjev, všade boli strašné zápchy. Dostali sa do Rovného, kde ich prichýlili známi. Odtiaľ šli smerom na poľské hranice, kde v zápchach čakali 2 a pól dňa. V Poľsku boli najskôr v utečeneckých centrách, ale situácia tam nebola veľmi dobrá. Povedala som jej, nech príde na Slovensko, že niečo skúsime vymyslieť. Náš telefonát počula naša domáca pani Katarína, ktorá hneď zareagovala, nech prídu k nám. Odvtedy sme spolu. Som jej veľmi vďačná, že nám takto pomohla. Časť rodiny, moji rodičia, však zostali doma. Dúfam, že budú v poriadku."

"Keď som prišla, naša domáca pani Katarína sa ma pýtala, či je Zelenskyj naozaj herec. Povedala som jej, že áno (smiech). Pre nás je ten najlepší! Veríme mu! Potom som jej napríklad rozprávala, ako naši ukradli Rusom tank. Snažili sme sa spoločne hľadať pozitívne momenty. Trochu sa rozveseliť. Veľmi nám to pomáha. Ľudia sú tu veľmi dobrí, chcú nám pomôcť. Hanbím sa, keď vidím, ako sa niektorí Ukrajinci nevhodne správajú. Často sa hádajú, jednoducho takí sme. Ale vojna nás spojila, Putin nás zjednotil, to sa nepodarilo žiadnemu z našich prezidentov. Dúfam, že to tak aj zostane! Hlavne, aby sa vojna čo najskôr skončila. Je pre nás dôležité, že sú deti v poriadku, za to Vám veľmi ďakujeme! Snáď aj Vy z nás budete mať časom nejaký úžitok!"

"Doma som pracovala v logistike, tá je teraz zničená, funguje len 30% pôvodného objemu. Hovorím po rusky, tu sa snažím občas hovoriť aj po anglicky, musela som svoje vedomosti trochu oprášiť. Ale aj slovenčine začínam rozumieť. Naša Katarína sa učila v škole po rusky. Hovorí, že museli. Komunikuje sa nám dobre, občas po rusky, po ukrajinsky, po anglicky, niekedy s pomocou Google prekladača. Želám si, aby sa vojna nerozširovala ďalej, pretože Poliaci sa už pripravujú, rovnako aj Bielorusi. Nechcú, ale musia. Aj v Rusku sa nájdu takí, čo nechcú bojovať. Putin možno dopadne ako Hitler, rýchlo by sa to skončilo. Chceme mier!"