Dada (17)

Piatok, 18. marca 2022, Bratislava. 22. deň vojny.

Predstavte si, že ešte nemáte 18. Namiesto toho, aby ste si užívali bezstarostný život mladého človeka, preberáte na seba bremeno starostlivosti o svoju rodinu. Musíte byť silní aj pre ostatných. Musíte rýchlo dospieť. V priebehu jediného dňa ste prišli o svoju mladosť, priateľov, domov. Nechápete prečo, pretože pochopiť sa to jednoducho nedá.        

"Pred vojnou som pracovala ako sekretárka na katedre Vysokej školy polytechnickej v Odese. Brat chodil do školy a mama spoločne so mnou pracovala na univerzite. 24. februára o 5tej ráno sme počuli prvé výbuchy. Mama ma zobudila, začali sme sa narýchlo baliť. V zhone sme šli do obchodu, do lekárne, pretože môj malý brat nemôže zostať bez liekov, má astmu. Nikde sme potrebné lieky nemohli nájsť, nakoniec nám ich pomohli zohnať dobrovoľníci. Rady v lekárňach a obchodoch boli až na ulici. Banky nefungovali vôbec, v meste sa začala šíriť panika. Všade okolo zneli zvuky sirén, streľby, výbuchov. Naučili sme sa rozlišovať zvuky útočných rakiet od rakiet, ktoré chránia mesto a zastavujú útok. Dokonca sme sa naučili vymeriavať vzdialenosti od týchto výbuchov. U nás boli tieto zvuky oveľa hlasnejšie, pretože žijeme vedľa mora a z neho sa ozývali ozveny."

"Ušli sme 1. marca, cestovali sme 3 dni prakticky bez zastávok, cez Moldavsko, Rumunsko, Maďarsko až sem do Bratislavy. Nocovali sme iba jednu noc v Rumunsku. Bolo to veľmi stresujúce, nerozumeli sme, čo sa deje a nevedeli sme, čo s nami bude. Sme v kontakte s priateľmi, ktorí nám hovoria, ako sa situácia zhoršuje. Ceny sa zdvihli na 2-3 násobok tých pred vojnou. Ľuďom dochádzajú peniaze, potraviny, do niektorých častí vozia potraviny iba raz za týždeň." 

"Moji kamaráti – vojaci - sú mladí chalani, ktorých posielajú rovno na front. Keď sa spolu lúčime, hovoria mi, že nevedia, či sa ešte budeme počuť, či prežijú. Je to veľmi ťažké. My tu sedíme a oni doma bojujú v zákopoch. Posledné noci tam bola zima až -18 stupňov Celzia. Jeden môj kamarát je vojak a musí tam byť v zákopoch, až kým sa to neskončí. Celú rodinu zachvátila panika. Musím byť silná, aby som všetkých podporila, mamu, brata, ostatných, inak by sme to nezvládli."

"Je strašné, že niektorí ľudia považujú vojnu a genocídu za spásu. Nie je to spása, je to vražda! A ak nás kedysi Rusi považovali za bratský národ, ako je možné, že teraz zabíjajú svojich bratov? Strieľajú do ľudí, zabíjajú ich len tak. Zabíjajú civilných občanov, zbombardovali pôrodnicu, škôlky. Ľudia sa schovávajú v divadle. A Rusi vediac o tom, že sú tam deti, naň aj tak zhodia bombu. Ničia obchody. Nie sú to armádne budovy či vojenské objekty, oni všetko ničia jednoducho len tak. Rusi hovorili, že budú ničiť len vojenské základne, nie je to pravda!"

"Je to veľmi ťažké zvládať hlavne mentálne, keď ste donútení behom okamihu dospieť. Musíte sa rozhodnúť hneď odísť a všetko nechať za sebou. Vystáť dlhé rady na hraniciach. 16, niekedy aj 33 hodín, len aby ste mohli utiecť. A musíte sa pozerať na to, ako ženy a deti púšťajú a muži sa musia vrátiť naspäť na front. Ak máte 18-60 rokov, nemáte právo odísť. Matky nemôžu zachrániť svojich synov." 

"Naša vláda sa snaží zachrániť čo najviac ľudí, ako je možné a vojnu ukončiť čo najskôr. Potrebujeme podporu celého sveta. Je strašné, že Európa sa bojí Ruska, boja sa jedného človeka. Európa by sa mala zamyslieť, pretože ak Ukrajina prehrá, Putin sa nezastaví a pôjde ďalej. Sme Vám vďační, že nám pomáhate. Je to pre nás veľmi dôležité, hlavne pre deti, ktoré sem prichádzajú a niekoľko dní neprehovoria, lebo sa spamätávajú z toho, čo zažili. Páči sa nám tu, ale každý sa niekde v hĺbke srdca chceme vrátiť domov. Chcem byť opäť doma v Odese, prechádzať sa po Prymorskom bulvári, nepočúvať zvuky sirén, výbuchov. Chcem, aby bolo všetko ako predtým. Aby som počula hudbu našich muzikantov, aby sme sa mohli na ulici fotiť, tancovať a spievať, užívať si prítomnosť, aby bol mier. Ale nikdy to už nebude ako predtým! Pretože jeden človek sa rozhodol, že môže všetko zmeniť a zabiť nevinných." 

"Prišla som sem s mamou a bratom. Mama nechce dávať rozhovor, pretože neverí, že by to mohlo pomôcť, ale mne to nezakázala. Prišlo nás sem niekoľko rodín. Mamina sestra, sestra môjho otca so svojimi rodinami. Všetci tu žijeme na jednom mieste, ale veľmi sa chceme vrátiť domov. Už sa tešíme, ako budeme môcť vo svojej krajine a vo svojom dome zakričať „Sláva Ukrajine!“. Keď chodím po Bratislave a vidím našu vlajku, začnem plakať, pretože chápem, že ja som v bezpečí, ale časť našej rodiny a kamaráti sú tam a bojujú. Babka je doktorka, dedo staviteľ a povedali, že neodídu, lebo cítia povinnosť zostať doma. Moji kamaráti v Kyjeve a Charkove bojujú. Ďalší kamarát, ktorý má 21 rokov, sa stará o svoju 14 ročnú sestru. Rodičia mu zomreli už dávnejšie. Chcel by s ňou ujsť do Poľska, ale nemôžu z Charkova odísť, keďže mesto je obkľúčené a všetko je zničené. Ľudia si pomáhajú a snažia sa prežiť ako sa dá, nemajú inú možnosť! Obchody sú už zatvorené a čo zostalo je veľmi drahé.

 "Nad školou na Slovensku zatiaľ neuvažujem. Tam, kde pracujem, na druhej katedre, chodím na počítačový dizajn, rada fotím a baví ma psychológia. Snažím sa pomôcť všetkým, ktorí zažívajú to, čo my. Niekto nechal doma rodinu, niekomu zabili otcov, bratov, synov. Je to príliš ťažké. Môj príbeh nie je ani z ďaleka tým najťažším. Doma mnohí zostali vo svojich bytoch, pretože im bolo povedané, že sa bude strieľať len na vojenské objekty, ale to nie je pravda, ničia a zabíjajú všetko a všetkých!"

"Včera, keď som počula niekoho spievať ruské a ukrajinské pesničky, som na chvíľu zabudla, čo sa deje. Bola som v akejsi hmle spomienok. Bratislava a Odesa sú veľmi podobné. Odesu tiež stavali rôzne národy. Keď som tu v centre, mám pocit, že som doma. Keď vidím Dunaj, vidím Čierne more. Sme na tom psychicky veľmi zle. Všetko je tak zložité a nikto nevie, ako sa to skončí. Babka žije 30 km od Odesy. Keď som s ňou telefonovala, počula som hrmenie. Spýtala som sa jej, čo to je a ona, že to letí raketa. Spadla 10 km od jej domu. Rusi teraz prevažne útočia z mora. Na mori pri Odese je 8 nepriateľských lodí. Nie je to normálne, vojaci sú všade."