Anastasia

Nedeľa, 13. marca 2022, Devín. 17. deň vojny.

...pivnica by sa mohla stať masovým hrobom...      

"Pracujem v škôlke. Keď som sa 24-tého chystala do práce, prezident v televízii vyhlásil vojnový stav. Celá Európa a Amerika hovorili, že bude vojna. Pripravovala som sa na to. Už mesiac som mala zbalený kufor. Ale nevedela som, čo s ním robiť. Telefonický signál bol prerušovaný. Pred bankomatmi a na benzínkach sa začali vytvárať dlhé rady. Úkryt sme v škôlke nemali, zdržiavali sme sa v miestnosti, kde nie sú okná. Počúvala som výbuchy, neďaleko od nás bola vojenská základňa a malé mesto, ktoré bombardovali."

"Sirény zneli neustále. Spať bolo možné maximálne 3 hodiny. S manželom sme sa striedali, aby nás mal kto zobudiť, keby bolo potrebné utekať. Dcéra nemohla spať. Má 9 rokov. Som slabý človek, neviem, ako by som ju ochránila. Niekedy mám pocit, že sa drží lepšie ako ja. Jediný úkryt, o ktorom som vedela, bol 15 minút od nás. Pivnice sú nevhodné na ochranu pred bombardovaním. Tehlový dom to ešte ustojí, ale panelák celý padne. Vedela som, že sa na takých miestach schovávať nemôžeme. Úkryt bol čoskoro preplnený. Mnohí tam zostávali aj na celú noc, keďže poplach bol hlásený každú pol hodinu. Všetci sme sa nezmestili."

"Nedalo sa iba sedieť a nič nerobiť, bola som pripravená robiť „molotova“. Snažili sme sa pomáhať ako dobrovoľníci, so zásobovaním, sťahovaním, peniazmi. Manžel doteraz pomáha. Nebol na vojne, keďže zbraň predtým nedržal, nepotrebujú ho. Iba, ak by už nemal kto bojovať. Mali sme sa sťahovať do bytu v Hostomele, pri letisku, ktoré bombardovali. Muž pracuje v Kyjeve, ja som bývala sama s dcérou, konečne sme sa tam mali nasťahovať a žiť spolu. Teraz nevieme, či ten byt vôbec stojí."

"Dlho som sa nedokázala rozhodnúť. Môj ujo a otec mi nadávali, no sami neverili, že Rusi budú mestá zrovnávať so zemou. Mysleli si, že prídu, vymenia prezidenta a všetko sa rýchlo skončí. Že sa im to podarí tak rýchlo ako s Krymom, Luhanskom alebo Doneckom. Vedela som však, že je mnoho ľudí, ktorí tak ako ja nechcú žiť takýmto spôsobom a budú sa brániť. Najskôr som chcela ísť k ujovi na dedinu, ale nebolo to bezpečné miesto, lietajú tam rakety, stíhačky. Keby som neodišla, manžel by mal zviazané ruky. Nemohol by plnohodnotne pomáhať, takto sme obaja pokojnejší. Volá mi, že mu chýbame, ale je šťastný, že sme v bezpečí."

"Cesta na hranice nám trvala približne deň. Dcéra ničomu nerozumela, najťažšie bolo, keď som ju musela odtrhnúť od otca. Som veľmi vďačná za to, ako nás tu ľudia prijali. Som vďačná za pokojnú oblohu, aj keď ma zvuky lietadiel ešte vedia vystrašiť. Doma som si nemohla ani kávu variť, pretože kávovar bol hlasný a vydával podobné zvuky. Prestala som pozerať horory, predtým ma to bavilo, ale teraz je pre mňa hororom pozerať správy. Som vďačná našim mužom, že bojujú, že naše mesto ešte stojí. Dúfam, že sa budem mať kam vrátiť, že budú všetci v poriadku. Sestra nechce odísť, pretože jej muža hneď povolali do armády. Má 2 deti. Sú tam aj moji rodičia. Babka má 84 rokov, nie je v stave chodiť sa schovávať, snaží sa žiť normálnym životom s vedomím, že pivnica by sa aj tak mohla stať masovým hrobom."

"S mužom sme sa rozprávali o tom, že nezávislosť krajiny sme pri rozpade Sovietskeho zväzu dostali skoro zadarmo. Iné krajiny si ju museli vybojovať. Teraz musíme bojovať my. 30 rokov slobody asi nestačilo. Je strašné, že kvôli tomu musia zomierať ľudia. Mnohí sa nebudú mať kam vrátiť a ďalší sa nevrátia. Prosím Boha, aby som mohla znovu uvidieť tých, ktorých milujem. Dôležitými sa pre mňa stali úplne iné hodnoty. S dcérou sme vždy chceli psíka, ale popri sťahovaní do nového bytu sme to neriešili. Teraz by som jej ho hneď kúpila, len aby sme sa mali kam vrátiť. Veľmi sa chcem vrátiť domov."