Alla (57)

Sobota, 5. marca 2022, Žilina

Prešla som okolo jej kútika vo veľkokapacitnom centre niekoľko krát. Alla na mňa pôsobila neskutočne silne. Je zvyknutá žiť sama a postarať sa o seba. Nie je zvyknutá byť na niekom závislá. Vyžarovalo z nej však veľké odhodlanie. Opustila svoje mesto, svoj byt, svoj domov, ktorý mala tak rada. Po ceste sa zoznámila s ďalšími dvoma ženami, s ktorými sa teraz navzájom psychicky podporujú. V skupine sa ľahšie čelí osudu. Hoci ani jedna z nich dnes nevie, čo ich v budúcnosti čaká.    

"Som z prístavného mesta Odesa na juhu Ukrajiny. Už prvý deň začali Rusi bombardovať naše mesto. Vo vedľajšej ulici je vojenský sklad. Chceli zrejme bombardovať vojenskú základňu, ale trafili sklad, ktorý vybuchol. Protivzdušná obrana naplno fungovala a zostreľovala rakety a drony, ktoré na nás útočili. Všetko to bolo počuť. Žijem ďaleko od centra a tam žiadne protibombové kryty nemáme. Len som sedela a čakala, či a kedy to prestane. Rodinu nemám, som sama. Išla som na železničnú stanicu, odkiaľ išiel evakuačný vlak. Tam som sa zoznámila s dvomi ženami, s ktorými tu teraz som. Spoločne sme ušli do Užhorodu. Tu na Slovensku nikoho nepoznám. Cez hranicu nás previezli dobrovoľníci. Neviem, čo tu budem robiť, som na dôchodku a netuším, či budem mať nárok na nejaké sociálne dávky. Doma som pracovala ako právnička. Nepoznám však lokálny jazyk ani zákony. Mám však vodičský preukaz, takže môžem pracovať ako taxikárka alebo upratovať. Môjho manžela som nevidela viac ako 10 rokov. Rozviedli sme sa a nič o ňom neviem."

"V Odese po mne zostal 1-izbový byt, celý zrekonštruovaný. Veľmi sa mi páčil, veľkosťou mi postačoval. Aj more mám veľmi rada. Ale, ak sa mám vrátiť do ruín, tak radšej zostanem tu."

"Neviem, čo bude ďalej. Čo budúcnosť prinesie. Je však jasné, že v Rusku, s takým vedením ako majú, nijakej budúcnosti niet. Ľudia tam budú jednoducho otrokmi. Moja rodina v Rusku sa so mnou skontaktovala iba v prvý deň vojny, od druhého dňa neodpovedajú. Asi sa boja."