Alla (33), Zlata (6,5)
26. marca 2022, Rusovce. 30. deň vojny.
Kým prišli na Slovensko, strávili na cestách takmer mesiac. Alla sa konečne mohla objať so svojou sestrou. Vojna rozdeľuje ukrajinské rodiny. Nevedomosť a neznalosť produkuje konflikty a rozdeľuje rodiny v Rusku, ale aj u nás. Ako povedala Alla, ako môžu tí, ktorí nikdy neboli na Ukrajine tvrdiť, že sa nám tam žilo zle?
"Na Slovensko sme prišli 18. marca, no keďže na nás Rusi zaútočili, náš domov v Kyjeve sme opustili už v prvý deň vojny. Zobudili sme sa okolo 5-tej ráno na prvé výbuchy. Najskôr sme nevedeli, čo sa deje, len sa spustili alarmy na autách. Až potom sme sa dovtípili, keď výbuchy pokračovali. Muž mi povedal, že Kyjev je najchránenejšie mesto, ale spoliehať sa na to, keď máte dieťa, sa nám nechcelo. Rýchlo sme sa začali baliť, brala som všetko, čo mi napadlo. Zobudila som dcéru, musela som jej povedať, že nepôjde do školy, pretože musíme odísť z domu do bezpečia. V meste sa začali vytvárať zápchy. Mnohí ľudia sa na toto pripravovali a mali nachystané evakuačné kufre. V zápchach sme stáli 7 - 8 hodín, všade bolo počuť sirény. Cestovali sme do 10-tej hodiny večer. Vtedy vláda vyhlásila všeobecnú mobilizáciu. Pochopili sme, že s mužom už utiecť nestihneme. Rozhodli sme sa, že ja s dcérou budem pokračovať v ceste a muž ostane doma na Ukrajine. Mali sme známych v západnej časti Ukrajiny, tam sme prenocovali a ráno sme pokračovali ďalej smerom k hraniciam. Išli sme do poľského Krakova, kde mám krstnú mamu. Tá nám hneď povedala, aby sme k nej prišli. Prichádzali tam mnohí ďalší, rodičia a deti, bolo tam veľmi málo miesta. Moja sestra Lyuda bola v tom čase už na Slovensku a ponúkla nám, nech prídeme za nimi. Pani Katarína, ktorá im pomohla a ubytovala ich, žije sama vo veľkom dome a mala pre nás ešte miesto."
"Prišli sme sem vlakom, konečne môžeme byť spolu. Dcéra Zlata už v pondelok pôjde do škôlky. Naši rodičia však zostali doma v Krivom Rihu. Je to už naša druhá skúsenosť s vojnou. Môj manžel je z Donecka a v roku 2014 musel odtiaľ odísť. Zostali tam však jeho rodičia a sestra. Ja som do Donecka prišla v roku 2012, tam sme sa s manželom zoznámili a neskôr aj zobrali. V roku 2013 sa situácia začala zhoršovať a rok nato vypukla vojna. Najskôr sme odišli k mojej mame do Krivyjho Rihu, neskôr sme sa presťahovali do Kyjeva. Muž si našiel dobrú prácu. Prežili sme tam 4 roky a situácia sa opäť opakuje."
"Rusi nás znovu prišli zachrániť, len s tým rozdielom, že to od nich nikto nechcel. Je to genocída Ukrajincov. Celý svet to vidí, len Rusi tomu nerozumejú. Nechápem, ako o nás môžu šíriť také klamstvá. Áno, sme malá krajina v porovnaní s Ruskom, sme mladá krajina, máme za sebou len 30 rokov nezávislosti, ale túžime po slobode, po demokracii. Máme doma slobodu, môžeme prejavovať vlastný názor, nikto nás za to nebije, nezavierajú nás do väzenia ako nejaké zvieratá. Je strašné vidieť ako Rusi nemôžu ani nahlas hovoriť. Vidí to celý svet, len oni sami to nevidia. Tí, ktorí nikdy neboli v zahraničí hovoria, aké je to na Západe zlé. Tí, čo nikdy neboli na Ukrajine rozprávajú, aký je u nás ťažký život. Ale, ako to môžu povedať, keď nikdy nikde neboli? My vieme, ako žijeme. Vieme, koho sme si zvolili. Zvolili sme si človeka, ktorý nikdy nebol v politike. 73% Ukrajiny hlasovalo za Zelenského. On je Žid a Rusi o nás budú rozprávať, že sme nacisti?"
"Fašista je Putin a tí, čo mu pomáhajú, čo nás ničia. Nemôže sa zmieriť s tým, že chceme ísť svojou cestou. Nenávidí nás preto a zabíja naše deti, už ich zabili viac ako 120! Museli sme opustiť svoje domovy, pretože po nás idú ako po šváboch a nikto nevie prečo. Chceme, aby zavládla spravodlivosť. Tu je nám dobre, sme v bezpečí, ale keď si spomenieme na to, čo sa deje doma, srdce sa triešti. Všetci - manžel, rodičia, stará mama, kamaráti - zostali doma. Niektorí nemohli odísť, niektorí sa tak sami rozhodli."
"Doma som pracovala vo sfére služieb. Predtým som bola niekoľko rokov na materskej dovolenke. Študovala som marketing, ale marketérom som nikdy nebola. Nejako sa vynasnažíme prežiť. Veríme, že mier a pravda sú na našej strane!"
"Manžel zostal na Ukrajine. Nie je na fronte, ale pomáha, ako sa dá. Je to preňho ťažké. Dcérka sa každý deň pýta, kedy uvidíme otca. Musím jej vysvetľovať, že ešte musí doma pomáhať, ale že všetko bude čoskoro dobré a zase budeme spolu. Musíte dieťaťu dodávať každý deň nádej а odvádzať jeho pozornosť. Zajtra ideme do škôlky, tam budú hračky a ďalšie deti. Bude tam jazyková bariéra, ale spolieham sa na to, že v rámci hry si deti nájdu spoločný jazyk. Veľmi som bola prekvapená, ako nás privítali na poľských hraniciach, kde nás čakalo množstvo dobrovoľníkov, ktorí sa nám snažili všemožne pomôcť. Bolo o nás naozaj dobre postarané. Neželám nikomu, aby si týmto musel prejsť. Pomoc, ktorej sa nám tu všade dostáva, je obrovská. Nie sme doma, ale cítime sa komfortne. Naša pani Katarína je neskutočne dobrý človek, pomohla nám s cudzineckou políciou, so škôlkou, s rôznymi vecami. Keď potrebujeme niekam ísť, hneď nás tam zoberie. Keď sme sem prišli, na Zlatu už v izbe čakalo množstvo hračiek a sladkostí. Obrovská vďaka! Vďaka Kataríne celú situáciu lepšie znášame."