Alyona (33), Vika (15), Valerija (14), Oleksandr (9), Eva (3)

8. apríl 2022, Žilina. 43. deň vojny.

Keď ju z opodiaľ sledujem, mám pocit, že sa nevládze ani pohnúť. Potichu sedí a vyzerá, ako keby bola mysľou niekde úplne inde. Čokoľvek sa deje, ona sa nehne. Je úplne otupená, čo môže byť príznakom veľkého stresu. Vidieť na nej, že už dlho poriadne nespala. Všetky jej štyri deti sa spoločne hrajú. Aj keď je medzi nimi veľký vekový rozdiel, jeden druhého neopúšťajú ani na chvíľku. Tá najmenšia mi z tašky vytiahne malého plyšiaka. Konečne má niečo svoje, nie je to hračka, o ktorú sa musí deliť s ostatnými. Tie jej zostali doma. 

"Sme zo Slavjanska, mestečka pri Krematorsku (raketový útok na železničnú stanicu sa tam stal len pred pár dňami) v Doneckej oblasti. Verili sme, že vojna skončí, že sa nám nič nestane. Preto sme nechceli odísť. Ruská armáda sa k nášmu mestečku neustále približovala a bomby začali padať stále bližšie a bližšie. Pri jednom z výbuchov nám vyleteli sklá z okien. Značný počet zranení pri explózii alebo výbuchu bomby je spôsobený letiacimi úlomkami skla. Mali sme šťastie. Deti sme hneď zbalili a utekali."

"Najskôr sme šli do Ľvova, na Slovensko sme prišli len pred dvomi dňami. Sme úplne vyčerpaní. Potrebujeme si oddýchnuť. Na Ukrajine sa už žilo veľmi ťažko, obchody boli prázdne a to, čo ste potrebovali, ste museli hľadať. Napríklad za maslom alebo cukrom ste museli cestovať do iného mesta. Chodili ste od obchodu k obchodu a nikde už nič nebolo. Aby sme prežili, museli sme si pomáhať a vymieňať potraviny so susedmi." 

"V čase, keď sme odchádzali, sa útoky začínali stupňovať a prichádzali v čoraz častejších vlnách. Celý deň Vás zožiera nervozita a bojíte sa o svoje deti. Ja muža nemám, prišla som sem s mojou mamou a s deťmi. Cestovali sme 2 dni. Vôbec sme nevedeli, kam ideme. Nemali sme žiadny cieľ. Na hraniciach nám pomohli zorientovať sa, až vtedy sme sa rozhodovali kam ísť."

"Teraz sme v Žiline. Vôbec nevieme, čo bude ďalej. Budeme sledovať, ako sa bude vyvíjať situácia a podľa toho sa rozhodneme. Mám 33 rokov a sú tu so mnou 4 deti, ktoré majú 15, 14, 9 a najmladšia má 3 roky. Deti sú našťastie v poriadku, no je na nich vidieť, že sú unavené, a že prežili a stále prežívajú veľký stres. Chvála Pánu sú však zdravé, aj dobre spia." 

"Ak by som nemala deti, asi by som zostala doma. Jeden človek sa jednoduchšie zachráni. Je ťažšie zachraňovať celú rodinu."